ID191 „9. Veľká reč pri splne“ ID192 „85. Tak som počul. Istého dňa pobýval Blahoslavený v Sāvatthī vo Východnom parku, v sídle Migārovej matky. Vtedy, v deň Uposatha pätnásteho, v noci splnu, sedel Blahoslavený pod holým nebom, obklopený sanghou mníchov. Vtedy istý mních vstal zo svojho miesta, prehodil si rúcho cez jedno rameno, zdvihol ruky v úctivom pozdrave smerom k Blahoslavenému a povedal Blahoslavenému:“ ID193 „Ctihodný pane, chcel by som sa Blahoslaveného opýtať na istú vec, ak mi Blahoslavený poskytne príležitosť na vysvetlenie tejto otázky.“ „Nuž teda, mníchu, posaď sa na svoje miesto a opýtaj sa, čo len chceš.““ ID194 „86. Potom sa ten mních posadil na svoje miesto a povedal Blahoslavenému: ‚Sú to, ctihodný pane, päť zoskupení pripútanosti, a to: zoskupenie pripútanosti k forme, zoskupenie pripútanosti k pocitu, zoskupenie pripútanosti k vnímaniu, zoskupenie pripútanosti k mentálnym útvarom a zoskupenie pripútanosti k vedomiu?‘ „Áno, mníchu, toto sú päť zoskupení pripútanosti, a to: zoskupenie pripútanosti k forme, zoskupenie pripútanosti k pocitu, zoskupenie pripútanosti k vnímaniu, zoskupenie pripútanosti k mentálnym útvarom a zoskupenie pripútanosti k vedomiu.“ ID195 „‚Dobre, ctihodný pane.‘ Ten mních, tešiac sa a radujúc sa zo slov Blahoslaveného, položil Blahoslavenému ďalšiu otázku: ‚Ale, ctihodný pane, čo je koreňom týchto piatich zoskupení pripútanosti?‘ ‚Tieto päť zoskupení pripútanosti, mníchu, majú svoj koreň v túžbe.‘ „Je táto samotná pripútanosť totožná s týmito piatimi zoskupeniami pripútanosti, alebo je pripútanosť niečím odlišným od týchto piatich zoskupení pripútanosti?“ „Pripútanosť nie je ani totožná s týmito piatimi zoskupeniami pripútanosti, ani nie je niečím odlišným od týchto piatich zoskupení pripútanosti. Skôr, mníchu, túžba a žiadostivosť vo vzťahu k týmto piatim zoskupeniam pripútanosti – to je tá pripútanosť.“ ID196 „„Ctihodný pane, mohla by existovať rozmanitosť v túžbe a žiadosti týkajúcej sa piatich zoskupení pripútanosti?“ „Mohla by, mních,“ povedal Blahoslavený. „Tu, mních, si niekto myslí takto: ‚Nech mám v budúcnosti takúto formu! Nech mám v budúcnosti takýto pocit! Nech mám v budúcnosti takéto vnímanie! Nech mám v budúcnosti také mentálne formácie! Nech mám v budúcnosti také vedomie!“ Takýmto spôsobom, mních, môže existovať rozmanitosť v túžbe a žiadosti týkajúcej sa piatich zoskupení pripútanosti.“ ID197 „Ale, ctihodný pane, do akej miery sa pojem ‚zoskupenie‘ vzťahuje na zoskupenia?“ „Akákoľvek forma existuje, mních – či už minulá, budúca alebo prítomná; vnútorná alebo vonkajšia; hrubá alebo jemná; nižšia alebo vyššia; vzdialená alebo blízka – to je zoskupenie formy. Akýkoľvek pocit existuje – či už minulý, budúci alebo prítomný; vnútorný alebo vonkajší; hrubý alebo jemný; nižšia alebo vyššia; vzdialená alebo blízka – to je zoskupenie pocitu. Akékoľvek vnímanie existuje – či už minulé, budúce alebo prítomné… vzdialené alebo blízke – to je zoskupenie vnímania. Akékoľvek sú formácie – či už minulé, budúce alebo prítomné; vnútorné alebo vonkajšie; hrubé alebo jemné; nižšie alebo vyššie; vzdialené alebo blízke – to sú formácie. Akékoľvek je vedomie – či už minulé, budúce alebo prítomné; vnútorné alebo vonkajšie; hrubé alebo jemné; nižšie alebo vyššie; vzdialené alebo blízke – to je vedomie. V tomto zmysle, mních, sa pojem ‚skupina‘ vzťahuje na skupiny.““ ID198 „„Čo, ctihodný pane, je príčinou, čo je podmienkou pre označenie zoskupenia formy? Čo je príčinou, čo je podmienkou pre označenie zoskupenia pocitu? Čo je príčinou, čo je podmienkou pre označenie zoskupenia vnímania? Čo je príčinou, čo je podmienkou pre označenie zoskupenia formácií? Čo je príčinou, čo je podmienkou pre označenie zoskupenia vedomia?““ ID199 „Štyri veľké živly, mníchu, sú príčinou; štyri veľké živly sú podmienkou pre označenie agregátu formy. Kontakt je príčinou; kontakt je podmienkou pre označenie agregátu pocitu. Kontakt je príčinou; kontakt je podmienkou pre označenie agregátu vnímania. Kontakt je príčinou; kontakt je podmienkou pre označenie zoskupenia formácií. Meno a forma, mních, je príčinou; meno a forma je podmienkou pre označenie zoskupenia vedomia.““ ID200 „87. ‚Ctihodný pane, ako teda vzniká názor na identitu?‘ ‚Tu, mních, je nepoučený svetský človek, ktorý nevidel ušľachtilých, nie je zbehlý v Dhamme ušľachtilých, nie je disciplinovaný v Dhamme ušľachtilých; ktorý nevidel dobrých ľudí, nie je zbehlý v Dhamme dobrých ľudí, nie je disciplinovaný v Dhamme dobrých ľudí, považuje formu za ja, alebo ja za vlastníka formy, alebo formu za súčasť ja, alebo ja za súčasť formy. Považuje pocit za ja, alebo ja za vlastníka pocitu, alebo pocit za súčasť ja, alebo ja za súčasť pocitu. Považuje vnímanie za ja, alebo ja za vlastníka vnímania, alebo vnímanie za súčasť ja, alebo ja za súčasť vnímania. Považuje formácie za ja, alebo ja za vlastníka formácií, alebo formácie za súčasť ja, alebo ja za súčasť formácií. Považuje vedomie za ja, alebo ja za vlastníka vedomia, alebo vedomie za súčasť ja, alebo ja za súčasť vedomia. Takto, mních, vzniká názor na identitu.““ ID201 „„Ctihodný pane, ako potom nevzniká názor na identitu?“ „Tu, mních, je poučený ušľachtilý žiak, ktorý videl ušľachtilých, je zbehlý v Dhamme ušľachtilých, dobre disciplinovaný v Dhamme ušľachtilých; ktorý videl dobrých ľudí, je zbehlý v Dhamme dobrých ľudí, je dobre disciplinovaný v Dhamme dobrých ľudí, nepovažuje formu za ja, ani ja za vlastníka formy, ani formu za súčasť ja, ani ja za súčasť formy; nepovažuje pocit za ja, ani ja za vlastníka pocitu, ani pocit za súčasť ja, ani ja za súčasť pocitu; nepovažuje vnímanie za ja, ani ja za vlastníka vnímania, ani vnímanie za súčasť ja, ani ja za súčasť vnímania; nepovažuje formácie za ja, ani ja za vlastníka formácií, ani formácie za súčasť ja, ani ja za súčasť formácií; nepovažuje vedomie za ja, ani ja za vlastníka vedomia, ani vedomie za súčasť ja, ani ja za súčasť vedomia. Takto, mních, nevzniká názor na identitu.““ ID202 „88. ‚Ctihodný pane, aké je potešenie z formy, aké je nebezpečenstvo a aký je únik? Aké je potešenie z pocitu, aké je nebezpečenstvo a aký je únik? Aké je potešenie z vnímania, aké je nebezpečenstvo a aký je únik? Aké je potešenie z formácií, aké je nebezpečenstvo a aký je únik? Čo je potešenie vo vedomí, aké je nebezpečenstvo a aký je únik?“ „Mních, potešenie a radosť, ktoré vznikajú v závislosti od formy: to je potešenie vo forme. Tá forma je nestála, utrpením a podlieha zmene: to je nebezpečenstvo vo forme. Potlačenie túžby a žiadosti, opustenie túžby a žiadosti po forme: to je únik z formy. Mních, potešenie a radosť, ktoré vznikajú v závislosti od pocitu… v závislosti od vnímania… v závislosti od formácií… v závislosti od vedomia: to je uspokojenie vo vedomí. Toto vedomie je nestále, plné utrpenia a podlieha zmene: to je nebezpečenstvo vo vedomí. Potlačenie túžby a žiadosti, opustenie túžby a žiadosti po vedomí: to je únik z vedomia.““ ID203 „89. ‚Ctihodný pane, pre toho, kto vie, akým spôsobom, pre toho, kto vidí, akým spôsobom, nevznikajú základné sklony k vytváraniu ja, k vytváraniu môjho a k pýche vo vzťahu k tomuto telu s jeho vedomím a navonok vo vzťahu ku všetkým znakom?‘ „Akákoľvek forma existuje, mních – minulá, budúca alebo prítomná, vnútorná alebo vonkajšia, hrubá alebo jemná, nižšia alebo vyššia, vzdialená alebo blízka – všetky formy vidí tak, ako skutočne sú, so správnou múdrosťou takto: ‚Toto nie je moje, toto nie som ja, toto nie je moje ja.‘ Akýkoľvek pocit existuje… akékoľvek vnímanie existuje… akékoľvek formácie existujú… akékoľvek vedomie existuje – minulé, budúce alebo prítomné, vnútorné alebo vonkajšie, hrubé alebo jemné, nižšie alebo vyššie, vzdialené alebo blízke – všetko vedomie vidí tak, ako skutočne je, so správnou múdrosťou takto: ‚Toto nie je moje, toto nie som ja, toto nie je moje ja.‘ Pre toho, kto takto vie, mníchu, pre toho, kto takto vidí, sa základné sklony k vytváraniu ja, k vytváraniu môjho a k pýche nevyskytujú vo vzťahu k tomuto telu s jeho vedomím ani navonok vo vzťahu ku všetkým znakom.““ ID204 „90. Vtedy sa v mysli istého mnícha vynorila táto úvaha: ‚Zdá sa teda, páni, že forma nie je ja, pocit nie je ja, vnímanie nie je ja, formácie nie sú ja a vedomie nie je ja. Aké ja bude potom ovplyvnené skutkami vykonanými tým, čo nie je ja?‘ Potom Blahoslavený, keď svojou vlastnou mysľou spoznal túto úvahu v mysli toho mnícha, oslovil mníchov: ‚Je možné, mnísi, že nejaký pošetilý človek tu – nevedomý, upadnutý do nevedomosti, s mysľou ovládanou túžbou – by mohol uvažovať tak, že prekročí Učiteľovo učenie takto: ‚Zdá sa teda, páni, že forma nie je ja, pocit nie je ja, vnímanie nie je ja, formácie nie sú ja a vedomie nie je ja. Aké ja teda bude ovplyvnené skutkami vykonanými tým, čo nie je ja?‘ Mnísi, v týchto rôznych učeních som vás vyškolil.““ ID205 „Čo si myslíte, mnísi, je forma trvalá alebo pominuteľná?“ „Pominuteľná, ctihodný pane.“ „A čo je pominuteľné, je to utrpenie alebo šťastie?“ „Utrpenie, ctihodný pane.“ „A čo je pominuteľné, utrpenie a podlieha zmene, je správne na to nazerať takto: ‚Toto je moje, toto som ja, toto je moje ja‘?“ „Nie, ctihodný pane.“ „Čo si myslíte, mnísi, je pocit… vnímanie… mentálne formácie… vedomie trvalé alebo nestále?“ „Nestále, ctihodný pane.“ „A čo je nestále, je to utrpenie alebo šťastie?“ „Utrpenie, ctihodný pane.“ „A čo je nestále, utrpením a podlieha zmene, je správne to vnímať takto: ‚Toto je moje, toto som ja, toto je moje ja‘?“ „Nie, ctihodný pane.“ „Preto, mnísi, akákoľvek forma – minulá, budúca alebo prítomná, vnútorná alebo vonkajšia, hrubá alebo jemná, nižšia alebo vyššia, vzdialená alebo blízka – všetky formy by sa mali vnímať správnou múdrosťou tak, ako skutočne sú: ‚Toto nie je moje, toto nie som ja, toto nie je moje ja.‘ Akýkoľvek pocit… akékoľvek vnímanie… akékoľvek mentálne formácie… akékoľvek vedomie – minulé, budúce alebo prítomné, vnútorné alebo vonkajšie, hrubé alebo jemné, nižšie alebo vyššie, vzdialené alebo blízke – všetko vedomie by sa malo vnímať správnou múdrosťou tak, ako skutočne je, a to takto: „Toto nie je moje, toto nie som ja, toto nie je moje ja.“ Keď to takto vníma, mnísi, poučený ušľachtilý žiak sa stáva znechuteným voči forme, znechuteným voči pocitu, znechuteným voči vnímaniu, znechuteným voči vôľovým formáciám a znechuteným voči vedomiu. Keď sa znechutí, stane sa bezvášnivým. Prostredníctvom bezvášnivosti je oslobodený. Keď je oslobodený, vzniká poznanie: ‚Je oslobodený.‘ Pochopí: ‚Zrodenie je zničené, svätý život bol prežitý, čo sa malo urobiť, bolo urobené, už viac nedôjde k žiadnemu stavu bytia.‘“ ID206 „Takto povedal Blahoslavený. Tí mnísi, potešení, sa radovali zo slov Blahoslaveného. A kým sa táto reč prednášala, mysle šesťdesiatich mníchov boli oslobodené od nečistôt bez pripútanosti.“ ID207 „Veľká reč pri splne, deviata, je ukončená.“