ID49 „2. Rozprava o päťkách a trojkách“ ID50 „21. Tak som počul. Raz Blahoslavený prebýval v Sāvatthī v Jétovom háji, v Anāthapiṇḍikovom parku. Tam sa Blahoslavený obrátil na mníchov: „Mnísi!“ „Ctihodný pane,“ odpovedali mnísi Blahoslavenému. Blahoslavený povedal toto: „Existujú, mnísi, niektorí askéti a bráhmani, ktorí špekulujú o budúcnosti, ktorí zastávajú názory týkajúce sa budúcnosti a ktorí, pokiaľ ide o budúcnosť, hlásajú svoje doktríny na rôznych základoch. Niektorí hlásajú: ‚Ja je po smrti vnímavé a zdravé.‘ Niektorí hlásajú: ‚Ja je po smrti nevnímavé a zdravé.‘ Niektorí hlásajú: ‚Ja nie je ani vnímavé, ani nevnímavé a po smrti je zdravé.‘ Okrem toho niektorí hlásajú odrezanie, zničenie a zánik existujúcej bytosti. A niektorí hlásajú nibbánu už v tomto živote. Tak buď hlásajú existujúce ja, ktoré je po smrti zdravé, alebo hlásajú odrezanie, zničenie a zánik existujúcej bytosti, alebo niektorí hlásajú nibbánu už v tomto živote. Týmto spôsobom sa týchto päť stáva tromi a tie tri sa stávajú piatimi. Toto je zhrnutie tých piatich a troch.“ ID51 „22. ‚Tu, mnísi, medzi tými askétmi a bráhmanmi, ktorí hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, tí ctihodní hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako majúce formu; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako bezformové; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako majúce formu aj bezformové; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako ja, ktoré nemá ani formu, ani je bezformové; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako ja s jednotným vnímaním; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako ja s rôznorodým vnímaním; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako ja s obmedzeným vnímaním; alebo hlásajú vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, ako ja s neobmedzeným vnímaním. Navyše niektorí, ktorí tieto stavy prekonali, vyhlasujú, že vedomie-kasiṇa je bezhraničné a neporušiteľné. Toto, mnísi, Tathāgata priamo pozná. Tí ctihodní askéti a bráhmani, ktorí hlásajú, že vnímajúce ja, ktoré je po smrti zdravé, má formu… že je bezformové… že má formu aj je bezformové… že nemá ani formu, ani nie je bezformové… že má jednotné vnímanie… že má rôznorodé vnímanie… že má obmedzené vnímanie… alebo že má neobmedzené vnímanie. A to, čo sa medzi týmito vnímaniami – či už sú to vnímania s formou, bezformové vnímania, jednotné vnímania alebo rôznorodé vnímania – opisuje ako očistené, najvyššie, najvýznamnejšie a neprekonateľné, je toto: niektorí vyhlasujú základ ničoty, „Nič neexistuje“, za bezhraničný a neotrasiteľný. Tathágata, keď spoznal: ‚Toto je podmienené a hrubé, no existuje zánik útvarov; toto existuje,‘ a keď videl únik z toho, prekročil to.““ ID52 „23. ‚V tejto súvislosti, mnísi, existujú takí askéti a bráhmani, ktorí postulujú ja, ktoré je nevnímajúce a bez utrpenia po smrti – či už tí ctihodní askéti a bráhmani postulujú nevnímajúce ja, bez utrpenia po smrti, ako majúce formu, alebo ako bezformové, alebo ako majúce formu aj bezformové, alebo ako nemajúce ani formu, ani bezformovosť. V tejto súvislosti, mnísi, odsudzujú tých askétov a bráhmanov, ktorí predpokladajú vnímajúce ja bez utrpenia po smrti. Z akého dôvodu? ‚Vnímanie je choroba, vnímanie je nádor, vnímanie je šíp. Toto je pokojné; toto je vznešené, a to práve nevnímanie.‘ Toto, mnísi, Tathāgata priamo pozná: tých ctihodných askétov a bráhmanov, ktorí predpokladajú nevnímajúce ja, bez utrpenia po smrti – či už ako majúce formu, alebo ako bezformové, alebo ako majúce formu aj bezformové, alebo ako nemajúce ani formu, ani bezformovosť. Ak by nejaký askéta alebo bráhman, mnísi, povedal: ‚Oddelene od formy, oddelene od pocitu, oddelene od vnímania, oddelene od formácií, budem hlásať príchod alebo odchod, zánik, znovuzrodenie, rast, vývoj alebo hojnosť vedomia‘ – to je nemožné. ‚Toto je podmienené a hrubé, ale existuje zánik formácií; toto existuje.‘ Keď si to uvedomil, Tathágata, vidiac únik z toho, to prekonal.““ ID53 „24. V tomto, mnísi, sú takí askéti a bráhmani, ktorí postulujú ja, ktoré nie je ani vnímajúce, ani nevnímajúce a ktoré po smrti nezažíva utrpenie. Či už tí ctihodní askéti a bráhmani predpokladajú, že toto ja má formu, alebo je bez formy, alebo má formu aj bez formy, alebo nemá ani formu, ani je bez formy, odsudzujú tých, ktorí predpokladajú vnímajúce ja bez utrpenia po smrti, a odsudzujú aj tých ctihodných askétov a bráhmanov, ktorí predpokladajú nevnímajúce ja bez utrpenia po smrti. Z akého dôvodu? „Vnímanie je choroba, vnímanie je nádor, vnímanie je šíp; nevnímanie je klam. Toto je pokojné; toto je vznešené, a to konkrétne ani-vnímanie-ani-nevnímanie.“ Toto, mnísi, Tathāgata priamo pozná. Tí ctihodní askéti a bráhmani, ktorí postulujú ja, ktoré nie je ani vnímajúce, ani nevnímajúce, bez utrpenia po smrti – či už ako majúce formu, alebo ako bezformové, alebo ako majúce formu aj bezformové, alebo ako nemajúce ani formu, ani bezformovosť. Akýkoľvek askéta alebo bráhman, mnísi, ktorý predpokladá dosiahnutie tejto sféry prostredníctvom samotného množstva formácií, ktoré sú videné, počuté, vnímané a poznávané – to, mnísi, je vyhlásené za prekážku pre dosiahnutie tejto sféry. Lebo táto sféra, mnísi, nie je vyhlásená za dosiahnuteľnú prostredníctvom dosiahnutia formácií; táto sféra, mnísi, je vyhlásená za dosiahnuteľnú prostredníctvom dosiahnutia zvyškových formácií. ‚Toto je podmienené a hrubé, ale existuje zánik formácií; toto existuje.‘ Vediac toto, Tathágata, vidiac únik z toho, to prekonal.“ ID54 „25. V tomto, mnísi, medzi tými askétmi a bráhmanmi, ktorí hlásajú zánik, zničenie a neexistenciu existujúcej bytosti, odsudzujú tých askétov a bráhmanov, ktorí hlásajú vnímajúce ja bez utrpenia po smrti; odsudzujú tiež tých ctihodných askétov a bráhmanov, ktorí hlásajú vnímajúce ja bez utrpenia po smrti; a odsudzujú tiež tých ctihodných askétov a bráhmanov, ktorí hlásajú ja, ktoré nie je ani vnímajúce, ani nevnímajúce, bez utrpenia po smrti. Z akého dôvodu? Všetci títo ctihodní askéti a bráhmani, keďže sú pripútaní, hovoria iba o budúcom stave a vravia: ‚Takí budeme po smrti, takí budeme po smrti.‘ Rovnako ako obchodník, ktorý ide obchodovať, si môže myslieť: ‚Z toho získam toto, týmto dosiahnem tamto,‘ tak aj títo ctihodní askéti a bráhmani sa mi javia ako obchodníci, ktorí si myslia: ‚Takí budeme po smrti, takí budeme po smrti.‘ Toto, mnísi, Tathágata priamo pozná. Tí ctihodní askéti a bráhmani, ktorí hlásajú zánik, zničenie a neexistenciu existujúcej bytosti, boja sa osobnej identity a sú ňou znechutení, len utekajú a krúžia okolo samotnej osobnej identity. Rovnako ako pes, priviazaný na vodítku a pripútaný k pevnému stĺpu alebo kolíku, behá a krúži práve okolo toho stĺpa alebo kolíka; rovnako aj títo ctihodní askéti a bráhmani, ktorí sa boja osobnej identity a sú ňou znechutení, len behajú a krúžia okolo samotnej osobnej identity. ‚Tento názor o zániku je podmienený a hrubý. Existuje však zánik formácií; to existuje.‘ Keď si to uvedomil, Tathāgata, vidiac únik z tejto podmienenosti, ju prekonal.“ ID55 „26. Mnísi, akíkoľvek askéti alebo bráhmani, ktorí špekulujú o budúcnosti, zastávajú názory o budúcnosti a vyhlasujú rôzne špekulatívne tvrdenia týkajúce sa budúcnosti, všetci z nich sa opierajú o tých istých päť základov alebo o jeden z nich.“ ID56 „27. Mnísi, existujú niektorí askéti a bráhmani, ktorí špekulujú o minulosti, ktorí zastávajú názory týkajúce sa minulosti a ktorí s odkazom na minulosť tvrdia rôzne tézy. Niektorí vyhlasujú: ‚Ja a svet sú večné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.‘ Niektorí vyhlasujú: ‚Ja a svet nie sú večné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.‘ Niektorí tvrdia: ‚Ja a svet sú zároveň večné aj nevečné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.‘ Niektorí tvrdia: ‚Ja a svet nie sú ani večné, ani nevečné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.‘ Niektorí tvrdia: ‚Ja a svet sú konečné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.‘ Niektorí tvrdia: ‚Ja a svet sú nekonečné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú zároveň konečné aj nekonečné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet nie sú ani konečné, ani nekonečné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú vnímané ako jedno. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú vnímané odlišne. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú vnímané obmedzene. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú vnímané bez hraníc. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú výlučne šťastné. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú výlučne utrpením. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet sú zároveň šťastné aj utrpením. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.“ Niektorí tvrdia: „Ja a svet nie sú ani utrpením, ani šťastím. Len toto je pravda; všetko ostatné je nepravda.““ ID57 „28. Mnísi, pokiaľ ide o tých askétov a bráhmanov, ktorí sa pridržiavajú takejto doktríny a takéhoto názoru – ‚Ja a svet sú večné; len toto je pravda, všetko ostatné je nepravda‘ –, je nemožné, aby okrem viery, okrem sklonu, okrem ústnej tradície, okrem rozumového zváženia a okrem prijatia názoru po dôkladnom preskúmaní mali pre seba osobné poznanie, ktoré je úplne čisté a jasné. Vskutku, mnísi, keď neexistuje osobné poznanie, ktoré by bolo úplne čisté a jasné, akýkoľvek zdanlivý náznak poznania, ktorý tí ctihodní askéti a bráhmani v tejto súvislosti objasnia, aj to je vyhlásené za ich pripútanosť. ‚Táto pripútanosť je podmienená a hrubá. Existuje však zánik formácií; to existuje.‘ Keď to Tathágata spoznal a uvidel únik z toho, prekročil to.“ ID58 „29. Mnísi, medzi tými askétmi a bráhmanmi sú takí, ktorí zastávajú takúto doktrínu a názor: ‚Ja a svet nie sú večné; len toto je pravda, všetko ostatné je nepravda‘… ‚Ja a svet sú zároveň večné aj nevečné‘… ‚Ja a svet nie sú ani večné, ani nevečné‘… ‚Ja a svet sú konečné‘… ‚Ja a svet sú nekonečné‘… ‚Ja a svet sú zároveň konečné aj nekonečné‘… „Ja a svet nie sú ani konečné, ani nekonečné“… „Ja a svet sú jedného vnímania“… „Ja a svet sú rôznych vnímaní“… „Ja a svet sú obmedzeného vnímania“… „Ja a svet sú bezhraničného vnímania“… „Ja a svet sú výlučne šťastné“… „Ja a svet sú výlučne nešťastné“… „Ja a svet sú zároveň šťastné aj nešťastné“… „Ja a svet nie sú ani nešťastné, ani šťastné; len toto je pravda, všetko ostatné je lož.“ Pre nich je nemožné, aby okrem viery, okrem sklonu, okrem ústnej tradície, okrem rozumového zváženia a okrem prijatia názoru po dôkladnom preskúmaní mali pre seba osobné poznanie, ktoré je úplne čisté a jasné. Vskutku, mnísi, keď neexistuje osobné poznanie, ktoré by bolo úplne čisté a jasné, akýkoľvek zdanlivý náznak poznania, ktorý tí ctihodní askéti a bráhmani v tomto ohľade objasnia, aj to je vyhlásené za ich pripútanosť. ‚Toto je podmienené a hrubé. Ale existuje zánik formácií – toto existuje.‘ Keď to Tathágata vedel a videl únik z toho, prekročil to.“ ID59 „30. Mnísi, tu nejaký askéta alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a tým, že sa vzdá názorov o budúcnosti, a tým, že nie je upútaný žiadnymi zmyslovými pútami, prebýva v dosiahnutom blaženom stave samoty a myslí si: ‚Toto je pokojné, toto je vznešené, to znamená, že prebývam v dosiahnutom blaženom stave samoty.‘ Tá blaženosť samoty u neho zaniká. So zánikom blaženosti samoty vzniká duševná úzkosť; so zánikom duševnej úzkosti vzniká blaženosť samoty. Rovnako ako, mnísi, tam, kde ustupuje tieň, preniká slnečné svetlo; tam, kde ustupuje slnečné svetlo, preniká tieň – tak aj, mnísi, so zánikom blaženosti z odlúčenia vzniká duševná úzkosť; so zánikom duševnej úzkosti vzniká blaženosť z odlúčenia. Tathāgata to priamo pozná. Tento ctihodný askéta alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a názorov o budúcnosti a tým, že nie je upútaný žiadnymi zmyslovými pútami, prebýva v extáze samoty a myslí si: „Toto je pokojné, toto je vznešené, to znamená, že prebývam v extáze samoty.“ Tá blaženosť odľahlosti u neho zaniká. So zánikom blaženosti odľahlosti vzniká duševné utrpenie; so zánikom duševného utrpenia vzniká blaženosť odľahlosti. ‚Toto je podmienené a hrubé, ale existuje zánik formácií – toto existuje.‘ Keď to Tathāgata vie a vidí únik z toho, prekročil to.“ ID60 „31. Okrem toho, mnísi, tu nejaký asketa alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a tým, že sa vzdá názorov o budúcnosti, tým, že nie je upútaný žiadnymi zmyslovými pútami a tým, že prekonal blaženosť samoty, prebýva v dosiahnutom nesvetskom šťastí a myslí si: ‚Toto je pokojné, toto je vznešené, to znamená, že prebývam v dosiahnutom nesvetskom šťastí.‘ Tá nesvetská blaženosť pre neho zaniká. So zánikom nesvetskej blaženosti vzniká blaženosť z odlúčenia; so zánikom blaženosti z odlúčenia vzniká nesvetská blaženosť. Rovnako ako, mnísi, tam, kde ustupuje tieň, preniká slnečné svetlo; tam, kde ustupuje slnečné svetlo, preniká tieň – tak aj, mnísi, so zánikom nesvetského šťastia vzniká blaženosť z odlúčenia; so zánikom blaženosti z odlúčenia vzniká nesvetské šťastie. Tathágata to priamo pozná. Tento ctihodný askéta alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a tým, že sa vzdá názorov o budúcnosti, tým, že nie je upútaný žiadnymi zmyslovými pútami a tým, že prekonal blaženosť samoty, prebýva v dosiahnutom nadpozemskom šťastí a myslí si: „Toto je pokojné, toto je vznešené, to znamená, že prebývam v dosiahnutom nadpozemskom šťastí.“ Toto nadpozemské šťastie pre neho zaniká. So zánikom nadpozemského šťastia vzniká blaženosť z odľahlosti; so zánikom blaženosti z odľahlosti vzniká nadpozemské šťastie. ‚Toto je podmienené a hrubé. Ale existuje zánik formácií – toto existuje.‘ Keď to Tathāgata vie a vidí únik z toho, prekonal to.“ ID61 „32. Navyše, mnísi, tu nejaký asketa alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a tým, že sa vzdá názorov o budúcnosti, tým, že nie je upútaný žiadnymi pútami zmyslového potešenia, prekonal blaženosť samoty a prekonal nesvetské šťastie, prebýva v stave, keď dosiahol pocit ani-bolesti-ani-potešenia, a myslí si: ‚Toto je pokojné, toto je vznešené, a to, že prebývam, keď som dosiahol pocit ani-bolesti-ani-potešenia.‘ Ten pocit ani-bolesti-ani-potešenia u neho zaniká. So zánikom pocitu ani-bolesti-ani-potešenia vzniká nesvetské šťastie; so zánikom nesvetského šťastia vzniká pocit ani-bolesti-ani-potešenia. Rovnako ako, mnísi, tam, kde ustúpi tieň, preniká slnečné svetlo, a tam, kde ustúpi slnečné svetlo, preniká tieň; tak aj, mnísi, so zánikom pocitu ani bolesti, ani rozkoše vzniká nadpozemská blaženosť a so zánikom nadpozemskej blaženosti vzniká pocit ani bolesti, ani rozkoše. Tathágata to priamo pozná. Tento ctihodný askéta alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a tým, že sa vzdá názorov o budúcnosti, tým, že nie je upútaný žiadnymi pútami zmyslového potešenia, tým, že prekonal blaženosť samoty a tým, že prekonal nesvetskú blaženosť, prebýva v stave, keď dosiahol pocit ani bolesti, ani potešenia, a myslí si: ‚Toto je pokojné, toto je vznešené, a to, že prebývam, keď som dosiahol pocit ani bolesti, ani rozkoše.‘ Ten pocit ani bolesti, ani rozkoše u neho zaniká. So zánikom pocitu ani bolesti, ani rozkoše vzniká nesvetské šťastie; so zánikom nesvetského šťastia vzniká pocit ani bolesti, ani rozkoše. ‚Toto je podmienené a hrubé, ale existuje zánik formácií – toto existuje.‘ Keď si to uvedomil, Tathágata, vidiac únik z toho, to prekonal.“ ID62 „33. Navyše, mnísi, tu nejaký asketa alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov o minulosti a tým, že sa vzdá názorov o budúcnosti, tým, že nie je upútaný žiadnymi pútami zmyslového potešenia, tým, že prekročí blaženosť samoty, tým, že prekročí nesvetské šťastie a tým, že prekročí pocit ani bolesti, ani potešenia, uvažuje: ‚Som v pokoji, som uhasený, som bez pripútanosti.‘ Tathágata to priamo pozná. Tento ctihodný askéta alebo bráhman, tým, že sa vzdá názorov na minulosť a názorov na budúcnosť, tým, že nie je viazaný žiadnymi pútami zmyslového potešenia, tým, že prekročí blaženosť samoty, tým, že prekročí nesvetské šťastie a tým, že prekročí pocit ani-bolesti-ani-potešenia, uvažuje: „Som v pokoji, som vyhasnutý, som bez pripútanosti.“ Niet pochýb, že tento ctihodný vyznáva prax, ktorá skutočne vedie k Nibbáne. A predsa sa tento ctihodný askéta alebo bráhman upína k názorom o minulosti, alebo sa upína k názorom o budúcnosti, alebo sa upína k pútam zmyslového potešenia, alebo sa upína k blaženosti z odlúčenia, alebo sa upína k nesvetskému šťastiu, alebo sa upína k pocitu ani-bolesti-ani-potešenia. A to, nad čím tento ctihodný uvažuje – ‚Som v pokoji, som uhasený, som bez pripútanosti‘ – to samo o sebe sa považuje za pripútanosť tohto ctihodného askétu alebo bráhmana. ‚Táto pripútanosť je podmienená a hrubá, ale existuje zánik formácií – to existuje.‘ Keď to Tathāgata spoznal a videl únik z toho, prekročil to.“ ID63 „Navyše, mnísi, Tathāgata sa plne prebudil k tomuto najvyššiemu, pokojnému stavu: to znamená k oslobodeniu bez pripútanosti, ktoré pramení z poznania, aké skutočne sú, pôvodu, zániku, uspokojenia, nebezpečenstva a úniku, pokiaľ ide o šesť zmyslových základov.“ ID64 „Tak hovoril Blahoslavený. Mnísi, potešení, sa radovali zo slov Blahoslaveného.“ ID65 „Druhá reč o piatich a troch je ukončená.“