SN 47 — Rozpravy o základoch všímavosti

3. 3. Súvislé rozprávania o základoch všímavosti

1. 1. Kapitola o Ambapālī

1. 1. Rozprávanie v háji Ambapālī

367. Tak som počul. Raz, keď Blahoslavený pobýval vo Vesálí, v háji Ambapálí, oslovil mníchov: ‚Mnísi!‘ ‚Ctihodný pane,‘ odpovedali mnísi Blahoslavenému. Blahoslavený povedal toto:

Mnísi, toto je priama cesta k očisteniu bytostí, k prekonaniu smútku a náreku, k zániku utrpenia a nepriaznivých pocitov, k dosiahnutiu ušľachtilej cesty, k dosiahnutiu nibbány – a to sú štyri základy všímavosti. Aké sú tie štyri? Tu, mnísi, mních prebýva v kontemplácii tela v tele, horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nepriaznivých pocitov vo svete. Prebýva v kontemplácii pocitov v pocitoch, horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nepriaznivých pocitov vo svete. Pobýva v rozjímaní o mysli v mysli, horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nevoľnosti vo svete. Pobýva v rozjímaní o javoch v javoch, horlivý, jasne chápajúci a bdelý, zbavený túžby a neuspokojenia vo svete. Mnísi, toto je priama cesta k očisteniu bytostí, k prekonaniu smútku a náreku, k zániku utrpenia a neuspokojenia, k dosiahnutiu ušľachtilej cesty, k dosiahnutiu nibbány – to sú štyri základy bdelosti.

Takto povedal Blahoslavený. Tí mnísi, potešení, mali veľkú radosť zo slov Blahoslaveného. Prvá.

2. 2. Rozprava o všímavosti

368. Raz, keď Blahoslavený pobýval vo Vesálí, v háji Ambapálí, oslovil tam mníchov: ‚Mnísi!‘ ‚Ctihodný pane,‘ odpovedali mnísi Blahoslavenému. Blahoslavený povedal toto:

‚Mnísi, mních by mal žiť v bdelosti a s jasným pochopením. Toto je naše poučenie pre vás. A ako, mnísi, je mních bdelý? Tu, mnísi, mních žije tak, že rozjíma o tele v tele, horlivo, s jasným pochopením a v bdelosti, zbavený túžby a nevoľnosti vo svete. Žije tak, že rozjíma o pocitoch v pocitoch... o mysli v mysli... o javoch v javoch, horlivý, s jasným pochopením a v bdelosti, zbavený túžby a nevoľnosti vo svete. Takto, mnísi, je mních bdelý.“

A ako, mnísi, mních jasne chápe? Tu, mnísi, mních koná s jasným pochopením, keď ide dopredu a vracia sa; keď hľadí dopredu a rozhliada sa okolo seba; keď sa skláňa a natahuje; keď nosí vonkajšie rúcho, misku a rúcha; keď je, pije, žuje a vychutnáva si; keď vykonáva potrebu a močí; keď kráča, stojí, sedí, spí, bdí, hovorí a mlčí. Takto, mnísi, mních koná s jasným pochopením. Všímavý a s jasným pochopením, mnísi, by mal mních prebývať. Toto je naše poučenie pre vás.“

3. Rozprava o mníchovi

369. Raz, keď Blahoslavený pobýval v Sāvatthī v Jétovom háji, v Anāthapiṇḍikovom parku, pristúpil k Blahoslavenému istý mních; keď pristúpil, vzdal Blahoslavenému úctu a posadil sa na bok. Keď sedel na boku, ten mních povedal Blahoslavenému: „Ctihodný pane, bolo by dobré, keby mi Blahoslavený stručne vysvetlil Dhammu, aby som, keď si vypočujem Dhammu od Blahoslaveného, mohol žiť osamote, v ústraní, usilovne, horlivo a odhodlane.“ „Presne takto ma o to žiadajú niektorí pošetilí ľudia, a keď je Dhamma vyslovená, myslia si, že by ma mali len naďalej nasledovať.“ „Ctihodný pane, nech mi Blahoslavený stručne vysvetlí Dhammu; nech mi Ten, ktorý hovorí múdro, stručne vysvetlí Dhammu. Možno pochopím význam Blahoslaveného výroku; možno sa stanem dedičom Blahoslaveného výroku.“ „Preto, mních, mal by si najprv očistiť samotný počiatok blahodárnymi vlastnosťami. A čo je počiatok blahodárnych vlastností? Dobre očistená cnosť a správny názor. Keď, mních, je tvoja cnosť dobre očistená a tvoj názor je správny, potom, mních, na základe cnosti, zakorenený v cnosti, by si mal rozvíjať štyri základy všímavosti tromi spôsobmi.

Aké sú tie štyri? Tu, mníchu, by si mal prebývať v rozjímaní o tele vo vnútri tela – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, po potlačení túžby a neuspokojenia so svetom. Mal by si prebývať v rozjímaní o tele navonok – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, po potlačení túžby a neuspokojenia so svetom. Mal by si prebývať v rozjímaní o tele v tele vnútorne aj vonkajšie – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, po potlačení túžby a neuspokojenia vo svete. Mal by si prebývať v rozjímaní o pocitoch v pocitoch vnútorne… vonkajšie… vnútorne aj vonkajšie – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, po potlačení túžby a neuspokojenia vo svete. Mal by si prebývať v rozjímaní o mysli v mysli vnútorne… vonkajšie… vnútorne aj vonkajšie – horlivo, s jasným pochopením a v bdelosti, po potlačení túžby a neuspokojenia vo svete. Mal by si prebývať v rozjímaní o javoch v javoch vnútorne… vonkajšie… vnútorne aj vonkajšie – horlivo, s jasným pochopením a v bdelosti, po potlačení túžby a neuspokojenia vo svete. Keď, mních, opierajúc sa o cnosť a zakorenený v cnosti, rozvíjaš tieto štyri základy všímavosti týmto trojnásobným spôsobom, potom pre teba, mních, nech už príde akákoľvek noc alebo deň, možno očakávať len rast v blahodárnych stavoch, nie úpadok.

Vtedy sa ten mních, nesmierne potešený a radostný zo slov Blahoslaveného, zdvihol zo svojho miesta, vzdal úctu Blahoslavenému, obišiel ho tak, že sa k nemu držal pravou stranou, a odišiel. Potom ten mních, žijúc osamote, v ústraní, usilovne, horlivo a odhodlane, čoskoro, ešte v tomto živote, dosiahol priamym poznaním neprekonateľné zavŕšenie svätého života, pre ktoré sa členovia kmeňa správne vzdávajú domáceho života a vstupujú do bezdomovectva, a keď ho dosiahol, prebýval v ňom. Pochopil: „Zrodenie je zničené, svätý život bol prežitý, čo sa malo urobiť, bolo urobené, už viac nie je tohto stavu bytia.“ A ten mních sa stal jedným z arahantov.

4. Rozprava v Sále

370. Raz Blahoslavený pobýval medzi Kosalanmi v Sále, brahmínskej dedine. Tam sa Blahoslavený obrátil na mníchov … a povedal:

‚Mnísi, tých mníchov, ktorí sú noví, ktorí sú vysvätení len nedávno a ktorí sa k tejto Dhamme a disciplíne pridali len nedávno – tých mníchov by ste mali povzbudzovať, upevňovať a zakoreňovať v rozvíjaní štyroch základov všímavosti. Ktorých štyroch? ‚Poďte, priatelia, zotrvávajte v rozjímaní o tele v tele – horlivo, s jasným pochopením, sústredene, s bystrou mysľou, sústredene, s mysľou zameranou na jeden bod – aby ste spoznali telo tak, aké skutočne je. Zotrvávajte v rozjímaní o pocitoch v pocitoch – horlivo, s jasným pochopením, sústredene, s bystrou mysľou, sústredene, s mysľou zameranou na jeden bod – aby ste spoznali pocity tak, aké skutočne sú. Zamerajte sa na rozjímanie o mysli v mysli – s horlivosťou, jasným pochopením, sústredení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod – aby ste spoznali myseľ takú, aká skutočne je. Zamerajte sa na rozjímanie o dhammách v dhammách – s horlivosťou, jasným pochopením, sústredení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod – aby ste spoznali dhammy také, aké skutočne sú.“ A tí mnísi, mnísi, ktorí sú na ceste, ktorí ešte nedosiahli cieľ, ktorí prebývajú s túžbou po neprekonateľnej istote oslobodenia od pút – aj oni prebývajú v kontemplácii tela v tele – horliví, jasne chápajúci, zjednotení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod – pre úplné pochopenie tela. Žijú v kontemplácii pocitov v pocitoch – horlivo, s jasným pochopením, zjednotení, s bystrou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod – pre úplné pochopenie pocitov. Žijú v kontemplácii mysle v mysli – horlivo, s jasným pochopením, zjednotení, s bystrou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod – pre úplné pochopenie mysle. Zameriavajú sa na kontempláciu dhamm v dhammách – horlivo, s jasným pochopením, zjednotene, s jasnou mysľou, sústredene, s mysľou zameranou na jediný bod – pre úplné pochopenie dhamm.“

Mnísi, aj tí mnísi, ktorí sú arahantmi, ktorých nečistoty sú zničené, ktorí prežili svätý život, ktorí vykonali to, čo bolo potrebné vykonať, ktorí zložili bremeno, ktorí dosiahli svoje vlastné blaho, ktorých okovy existencie sú úplne zničené a ktorí sú oslobodení prostredníctvom správneho poznania – aj oni prebývajú v kontemplácii tela v tele, s horlivosťou, s jasným pochopením, sústredení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod, oddelení od tela. Pobývajú v kontemplácii pocitov v pocitoch, s horlivosťou, s jasným pochopením, sústredení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod, oddelení od pocitov. Pobývajú v kontemplácii mysle v mysli, horliví, jasne chápajúci, zjednotení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod, oddelení od mysle. Pobývajú v kontemplácii dhamm v dhammách, horliví, jasne chápajúci, zjednotení, s jasnou mysľou, sústredení, s mysľou zameranou na jeden bod, oddelení od dhamm.

„Mnísi, tí mnísi, ktorí sú noví, ktorí ešte nedávno vstúpili do mníšskeho života a nedávno prišli k tejto Dhamme a disciplíne – týchto mníchov by ste mali viesť k tomu, aby sa zaviazali, vstúpili a upevnili sa v rozvíjaní týchto štyroch základov všímavosti.“ Štvrtý.

5. Sutta o hromade neblahých vecí

371. V Sāvatthī. Tam Blahoslavený povedal toto: „Mnísi, ten, kto hovorí o ‚hromade neprospešného‘, hovorí správne, ak má na mysli päť prekážok. Lebo toto, mnísi, je úplne hromada neprospešného, to jest päť prekážok. Aké sú tie päť? Prekážka zmyslovej túžby, prekážka zlomyseľnosti, prekážka lenivosti a otupenosti, prekážka nepokoja a výčitiek svedomia a prekážka pochybností. Mnísi, ten, kto hovorí o ‚hromade neprospešného‘, hovorí správne, ak má na mysli týchto päť prekážok. Lebo toto, mnísi, je úplne hromada neprospešného, to znamená päť prekážok.“

„Mnísi, ten, kto hovorí o ‚hromade prospešného‘, hovorí správne, ak hovorí o štyroch základoch všímavosti. Lebo toto, mnísi, je úplne hromada toho, čo je prospešné, to znamená štyri základné polohy všímavosti. Ktoré štyri? Tu, mnísi, mních prebýva, rozjímajúc o tele v tele, horlivý, jasne chápajúci, všímavý, potlačiac túžbu a nechuť voči svetu. Pobýva v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o dhammách v dhammách, horlivý, jasne chápajúci, všímavý, potlačil túžbu a nechuť voči svetu. Mnísi, ten, kto by povedal „hromada toho, čo je prospešné“, by hovoril správne, keby hovoril o týchto štyroch základných postojoch všímavosti. Lebo toto, mnísi, je úplne hromada toho, čo je prospešné, to jest štyri základy všímavosti.“ Piata.

6. Sutta o jastrabovi

372. „Kedysi dávno, mnísi, jastrab náhle zletel a schmatol prepelicu. Vtedy, mnísi, keď ho jastrab unášal preč, prepelica nariekala takto: ‚Aké nešťastie nás postihlo! Aké málo zásluh máme, že sme blúdili na mieste, ktoré nie je našim loviskom, na cudzom území. Keby sme dnes blúdili na našom vlastnom lovisku, na území našich predkov, tento jastrab by mi v boji nebol rovnocenným súperom.‘ ‚Ale čo, prepelica, je tvoje vlastné lovisko, tvoje rodové územie?‘ ‚Je to zorané pole s prevrátenými hrudami.‘ Vtedy, mnísi, jastrabica, ktorá nebola pyšná na svoju silu a nechválila sa ňou, prepelicu prepustila so slovami: ‚Choď teraz, prepelica, ale aj keby si tam odišla, pred mnou neunikneš!‘

Potom, mnísi, prepelica odišla na miesto s hrudami zeme vyvrátenými pluhom, vyliezla na veľkú hrudu a stála tam, pričom povedala jastrabovi: ‚Poď teraz skutočne ku mne, ó jastrab! Príď teraz skutočne ku mne, ó jastrab!“ Potom, mnísi, ten jastrab, sebavedomý vo svojej sile a bez zábran, roztiahol obe krídla a náhle sa vrhol na prepelicu. Keď prepelica, mnísi, spoznala: ‚Tento jastrab sa na mňa vrhol s veľkou silou,‘ vnikla do priestoru vnútri práve tej hrudy. Potom, mnísi, jastrab narazil svojou hruďou práve do tej hrudy. Tak to je, mnísi, s tým, kto sa potuluje v nevhodnom prostredí, na cudzom území.

Preto, mnísi, neblúďte v nevhodnom priestore, na cudzom území. Lebo tým, ktorí blúdia v nevhodnom priestore, na cudzom území, Mára získa príležitosť, Mára získa oporu. A čo, mnísi, je pre mnícha nevhodný priestor a cudzie územie? Je to päť zložiek zmyslového potešenia. Ktorých päť? Podoby vnímané okom – žiaduce, príjemné, očarujúce, milované, spojené so zmyslovým potešením a lákavé; zvuky vnímané uchom… vône vnímané nosom… chute vnímané jazykom… hmatateľné predmety vnímané telom – žiaduce, príjemné, očarujúce, milované, spojené so zmyslovým potešením a lákavé. Toto, mnísi, je nevhodná oblasť mnícha a cudzie územie.

Pobývajte, mnísi, vo svojom vlastnom útočisku, vo svojom rodnom panstve. Pre tých, ktorí prebývajú vo svojom vlastnom útočisku, vo svojom rodnom panstve, Mára nezíska príležitosť; Mára nenájde oporu. A čo, mnísi, je mníchovo vlastné útočisko, jeho rodné panstvo? Sú to tieto štyri základy všímavosti. Ktoré štyri? Tu, mnísi, mních prebýva a rozjíma o tele v tele – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, keďže potlačil túžbu a neuspokojenie vo svete. Prebýva a rozjíma o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, keďže potlačil túžbu a neuspokojenie vo svete. Toto, mnísi, je mníchovo vlastné útočisko, jeho rodové panstvo.“ Šieste.

7. Rozprava o opici

373. „Mnísi, v Himavate, kráľovi hôr, sú ťažké, nerovné oblasti, ktoré nie sú útočiskom ani pre opice, ani pre ľudí. V Himávate, kráľovi hôr, mnísi, sú ťažko prístupné, nerovné oblasti, ktoré sú útočiskom opíc, ale nie ľudí. V Himávate, kráľovi hôr, mnísi, sú rovné, príjemné úseky zeme, ktoré sú útočiskom tak opíc, ako aj ľudí. Tam, mnísi, lovci nastražia na opičích chodníkoch lepkavú pascu s cieľom chytiť opice.

Tam, mnísi, tie opice, ktoré nie sú hlúpe a bezohľadné, keď uvidia túto lepkavú pascu, vyhýbajú sa jej z diaľky. Ale opica, ktorá je hlúpa a bezohľadná, priblíži sa k tej lepkavej pasci a chytí ju rukou. Uviazne tam. S myšlienkou: ‚Oslobodím si ruku,‘ chytí pascu druhou rukou. Uviazne tam. S myšlienkou: ‚Oslobodím si obe ruky,‘ chytí pascu nohou. Tam uviazne. S myšlienkou: ‚Oslobodím si obe ruky a nohu,‘ chytí pascu druhou nohou. Tam uviazne. S myšlienkou: ‚Oslobodím si obe ruky a obe nohy,‘ chytí pascu ňufákom. Tam uviazne. Takto, mnísi, tá opica, uväznená na piatich miestach, leží tam a stoná, postihnutá nešťastím, postihnutá záhubou, aby s ňou lovec naložil podľa svojej vôle. Potom, mnísi, lovec, keď ju udrel, nechá ju na tej istej hromade dreva a odíde, kam sa mu zachce. Tak to je, mnísi, s tým, kto blúdi v nevhodnom prostredí, na cudzom území.

Preto, mnísi, neblúďte v nevhodnom priestore, na cudzom území. Pre tých, ktorí blúdia v nevhodnom priestore, na cudzom území, Mára získa príležitosť, Mára získa oporu. A čo, mnísi, je pre mnícha nevhodný priestor a cudzie územie? Je to päť zložiek zmyslového potešenia. Ktorých päť? Podoby vnímané okom – žiaduce, príjemné, očarujúce, milované, spojené so zmyslovým potešením a lákavé; zvuky vnímané uchom… vône vnímané nosom… chute vnímané jazykom… hmatateľné predmety vnímané telom – žiaduce, príjemné, očarujúce, milované, spojené so zmyslovým potešením a lákavé. Toto, mnísi, je nevhodná oblasť mnícha a cudzie územie.

Pobývajte, mnísi, vo svojom vlastnom útočisku, vo svojom rodovom panstve. Pre tých, ktorí prebývajú vo svojom vlastnom útočisku, vo svojom rodovom panstve, Māra nezíska príležitosť; Māra nenájde oporu. A čo, mnísi, je vlastné útočisko mnícha, jeho rodové územie? Sú to tieto štyri základné body všímavosti. Ktoré štyri? Tu, mnísi, mních prebýva a rozjíma o tele v tele – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, potlačil túžbu a nechuť vo svete. Pobýva v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, potlačil túžbu a neuspokojenie vo svete. Toto, mnísi, je mníchovo vlastné útočisko, jeho rodná zem.“ Siedme.

8. Rozprava o kuchárovi

374. ‚Predstavte si, mnísi, že by nejaký hlúpy, neskúsený a nešikovný kuchár ponúkol kráľovi alebo kráľovskému ministrovi rôzne druhy kari: prevažne kyslé, prevažne horké, prevažne pikantné, prevažne sladké, zásadité, nezásadité, slané a neslané.‘

‚Mnísi, ten hlúpy, neskúsený a nešikovný kuchár nepochopí znamenie svojho pána: ‚Dnes má môj pán rád toto kari, alebo siahne po tomto, alebo si vezme veľa z tohto, alebo chváli práve toto. Dnes má môj pán rád prevažne kyslé kari, alebo siaha po tom prevažne kyslom, alebo si berie veľa toho prevažne kyslého, alebo chváli to prevažne kyslé. Dnes má môj pán rád prevažne horké… alebo prevažne pikantné… alebo prevažne sladké… alebo zásadité… alebo nealkalické… alebo slané… alebo dnes má môj pán rád neslané kari, alebo siaha po tom neslanom, alebo si dáva veľa toho neslaného, alebo chváli to neslané.“

„Mnísi, ten pošetilý, neskúsený a nešikovný kuchár nezíska ani odev, ani mzdu, ani odmeny. Z akého dôvodu? Pretože, mnísi, ten pošetilý, neskúsený a nešikovný kuchár nepochopil znamenie svojho pána. Podobne, mnísi, aj tu niektorý hlúpy, neskúsený a nešikovný mních prebýva v kontemplácii tela v tele – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený chamtivosti a neuspokojenia vo vzťahu k svetu. Kým prebýva v kontemplácii tela v tele, jeho myseľ sa nezosústreďuje a nečistoty nie sú odložené. Nechápe toto znamenie. Pobýva v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… pobýva v rozjímaní o mysli v mysli… pobýva v rozjímaní o javoch v javoch – horlivý, jasne chápajúci a bdelý, zbavený túžby a nevoľnosti voči svetu. Kým pobýva v rozjímaní o javoch v javoch, jeho myseľ sa nezosústreďuje a nečistoty nie sú odstránené. Nechápe toto znamenie.“

„Mnísi, ten pošetilý, neskúsený a nezručný mních nedosiahne ani príjemné stavy v tomto živote, ani všímavosť a jasné pochopenie. Z akého dôvodu? Pretože, mnísi, ten pošetilý, neskúsený a nezručný mních nepochopí znamenie svojej vlastnej mysle.“

„Predstavte si, mnísi, že by múdry, bystrý a zručný kuchár obsluhoval kráľa alebo kráľovho veľkého ministra rôznymi druhmi kari – prevažne kyslými, prevažne horkými, prevažne pikantnými, prevažne sladkými, zásaditými, nezásaditými, slanými a neslanými.“

„Mnísi, ten múdry, bystrý a zručný kuchár chápe znamenie svojho pána: ‚Dnes má môj pán rád toto kari; siaha po ňom, berie si ho veľa a chváli ho. Dnes má môj pán rád prevažne kyslé kari; siaha po prevažne kyslom, berie si ho veľa a chváli ho. Dnes to prevažne horké… to prevažne pikantné… to prevažne sladké… to zásadité… to nealkalické… to slané… dnes má môj pán rád neslané kari; siaha po tom neslanom, berie si ho veľa a chváli ho.“

„Naozaj, mnísi, ten múdry, bystrý a zručný kuchár získava odev, mzdu a dary. Z akého dôvodu? Pretože, mnísi, ten múdry, bystrý a zručný kuchár chápe znamenie svojho pána. Podobne, mnísi, aj tu nejaký múdry, bystrý a zručný mních prebýva v rozjímaní o tele v tele, horlivý, jasne chápajúci, všímavý, zbavený túžby a nevoľnosti voči svetu. Keď prebýva v rozjímaní o tele v tele, jeho myseľ sa sústredí a nečistoty sú odložené. Chápe toto znamenie. Pobýva v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch, horlivý, jasne chápajúci, bdelý, zbavený túžby a nevoľnosti voči svetu. Keď pobýva v rozjímaní o javoch v javoch, jeho myseľ sa sústredí a nečistoty sú odložené. Chápe toto znamenie.

„Naozaj, mnísi, ten múdry, bystrý a zručný mních dosahuje príjemné stavy už v tomto živote a dosahuje všímavosť a jasné pochopenie. Z akého dôvodu? Pretože, mnísi, ten múdry, bystrý a zručný mních pochopí znak svojej vlastnej mysle.“ Ôsme.

9. Rozprava o chorom človeku

375. Tak som počul: Raz Blahoslavený pobýval vo Vesálí v dedine Veḷuva. Tam sa Blahoslavený obrátil na mníchov: „Poďte, mnísi, vstúpte do dažďového ústrania v okolí Vesálí, kdekoľvek máte priateľov, kdekoľvek máte známych, kdekoľvek máte spoločníkov. Ja vstúpim do daždového ústrania práve tu, v dedine Veḷuva.“ „Áno, ctihodný pane,“ odpovedali mnísi Blahoslavenému a vstúpili do daždového ústrania v okolí Vesālī, kdekoľvek mali priateľov, kdekoľvek mali známych, kdekoľvek mali spoločníkov. Blahoslavený však vstúpil do daždového ústrania práve tam, v dedine Veḷuva.

Potom, keď Blahoslavený vstúpil do obdobia dažďového ústrania, postihla ho ťažká choroba a prejavili sa u neho silné, smrteľné bolesti. Blahoslavený ich znášal, bdelý a s jasným pochopením, bez toho, aby sa tým nechal znechutiť. Vtedy Blahoslavenému napadlo: „Nebolo by vhodné, aby som dosiahol konečné nibbāna bez toho, aby som sa obrátil na svojich sprievodcov a rozlúčil sa so sanghom mníchov. Čo keby som túto chorobu potlačil úsilím a, keď som sa rozhodol pre životnú silu, pokračoval v pobyte?“ Potom Blahoslavený túto chorobu potlačil úsilím a, keď sa rozhodol pre životnú silu, pokračoval v pobyte. Potom táto choroba Blahoslaveného ustúpila.

Potom sa Blahoslavený, keď sa zotavil z choroby, krátko po uzdravení vyšiel zo svojho príbytku a posadil sa na pripravené sedadlo v tieni za príbytkom. Vtedy sa k Blahoslavenému priblížil ctihodný Ānanda; keď sa priblížil, vzdal Blahoslavenému úctu a posadil sa na bok. Keď sedel po boku, ctihodný Ānanda povedal Blahoslavenému: „Videl som, ctihodný pane, Blahoslaveného pohodu; videl som, ctihodný pane, Blahoslaveného vytrvalosť; videl som, ctihodný pane, Blahoslaveného živobytie. Ale, ctihodný pane, kvôli Blahoslaveného chorobe sa moje telo stalo akoby strnulým, smery mi nie sú jasné a učenia mi nenapadajú. Napriek tomu, ctihodný pane, mal som túto malú útechu: ‚Blahoslavený nedosiahne konečné Nibbāna, pokiaľ nevysloví nejaké vyhlásenie týkajúce sa saṅghy mníchov.‘

Ale teraz, Ānanda, čo odo mňa očakáva sangha mníchov? Učil som Dhammu, Ānanda, bez toho, aby som robil rozdiel medzi vnútorným a vonkajším. U Tathāgaty neexistuje, Ānanda, žiadna ‚učiteľova päsť‘, pokiaľ ide o učenie. Ten, kto by si mohol myslieť, Ānanda: ‚Ja budem viesť sanghu mníchov‘ alebo ‚Sangha mníchov je zameraná na mňa‘, mal by sa vyjadriť k sanghe mníchov. Tathāgatovi však nenapadne, Ānanda, „Budem viesť saṅghu mníchov“ alebo „Saṅgha mníchov je zameraná na mňa.“ Prečo by teda, Ānanda, mal Tathāgata robiť akékoľvek vyhlásenie týkajúce sa saṅghy mníchov? „Teraz, Ānanda, som starý, pokročilý v rokoch, dosiahol som vysoký vek a môj život sa chýli ku koncu. Mám osemdesiat rokov. Rovnako ako, Ānanda, opotrebovaný voz sa udržiava v chode pomocou remeňov, tak aj, Ānanda, myslím si, že Tathāgatovo telo sa udržiava v chode pomocou opráv.

Ānanda, kedykoľvek Tathāgata tým, že nevenuje pozornosť všetkým znakom a prostredníctvom ustania určitých pocitov, dosiahne a zotrvá v bezznakovej koncentrácii mysle, v tom čase, Ānanda, je Tathāgatovo telo pohodlnejšie. Preto, Ānanda, prebývajte ako ostrovy sami pre seba, ako útočiská sami pre seba, bez iného útočiska; s Dhammou ako vaším ostrovom, s Dhammou ako vaším útočiskom, bez iného útočiska.“

A ako, Ānanda, mních prebýva ako ostrov sám pre seba, ako útočisko sám pre seba, bez iného útočiska; s Dhammou ako ostrovom, s Dhammou ako útočiskom, bez iného útočiska? Tu, Ānanda, mních prebýva tak, že rozjíma o tele v tele – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, keď sa zbavil túžby a nevoľnosti vo vzťahu k svetu. Prebýva tak, že rozjíma o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch – horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, keď sa zbavil túžby a nevoľnosti vo vzťahu k svetu. Takto, Ānanda, mních prebýva ako ostrov sám pre seba, ako útočisko sám pre seba, bez iného útočiska; s Dhammou ako ostrovom, s Dhammou ako útočiskom, bez iného útočiska. Ānanda, ktokoľvek, či už teraz, alebo po mojom odchodu, bude prebývať ako ostrov sám pre seba, ako útočisko sám pre seba, bez iného útočiska; s Dhammou ako svojím ostrovom, s Dhammou ako svojím útočiskom, bez iného útočiska – tí moji mnísi, ktorí túžia po duchovnom výcviku, budú v najvyššom postavení.“ Deviate.

10. Rozprava v sídle mníšok

376. Potom ctihodný Ānanda, keď sa ráno obliekol, vzal si misku a rúcho a išiel do istého sídla mníšok. Keď tam prišiel, posadil sa na pripravené miesto. Potom sa k ctihodnému Ānandovi priblížilo niekoľko mníšok. Keď sa priblížili, vzdali úctu ctihodnému Ānandovi a posadili sa na jednu stranu. Keď sedeli na jednej strane, tie bhikkhunī povedali ctihodnému Ānandovi toto:

Ctihodný Ānanda, v tomto učení mnohé mníšky, ktoré prebývajú s dobre ustálenou mysľou v štyroch základoch všímavosti, jasne poznajú ušľachtilé rozlíšenie, ktoré presahuje to predchádzajúce.“ „Tak je to, sestry, tak je to! Sestry, u každého mnícha či mníšky, ktorí prebývajú s pevne ustálenou mysľou v štyroch základoch všímavosti, sa dá očakávať toto: ‚Budú jasne poznať vznešený rozdiel, ktorý presahuje ten predchádzajúci.‘“

Potom ctihodný Ānanda, keď poučil, povzbudil, inšpiroval a potešil tieto mníšky kázaním o Dhamme, vstal zo svojho miesta a odišiel. Potom ctihodný Ānanda, keď sa v Sāvatthī vydal na žobrácku púť a po jedle sa vrátil zo svojho žobráckého obchôdzku, pristúpil k Blahoslavenému. Keď sa priblížil, vzdal úctu Blahoslavenému a posadil sa na bok. Keď sedel na boku, ctihodný Ānanda povedal Blahoslavenému toto:

‚Ctihodný pane, dnes ráno, keď som sa obliekol a vzal si misku a rúcho, priblížil som sa k istému ženskému kláštoru. Keď som sa priblížil, posadil som sa na pripravené miesto. Potom, ctihodný pane, ku mne prišlo mnoho mníšok. Keď prišli, vzdali mi úctu a posadili sa na bok. Keď sedeli na boku, ctihodný pane, tie mníšky mi povedali toto: ‚Ctihodný Ānanda, v tomto Učení mnohé mníšky, ktoré prebývajú s dobre ustálenou mysľou v štyroch základoch všímavosti, jasne poznajú ušľachtilé rozlíšenie, ktoré presahuje to predchádzajúce.‘ Keď to povedali, ctihodný pane, povedal som tým mníškam: ‚Je to tak, sestry, je to tak! Sestry, pre každého mnícha alebo mníšku, ktorí prebývajú s pevne ustálenou mysľou v štyroch základoch všímavosti, je to očakávateľné: jasne spoznajú vznešený rozdiel, ktorý presahuje ten predchádzajúci.‘

„Je to tak, Ānanda, je to tak, Ānanda! Pre každého mnícha alebo mníšku, Ānanda, ktorí prebývajú s pevne zakorenenou mysľou v štyroch základoch všímavosti, je možné očakávať toto: ‚Budú jasne poznať vznešený rozdiel, ktorý presahuje ten predchádzajúci.‘“

„V ktorých štyroch? Tu, Ānanda, mních prebýva v kontemplácii tela v tele – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nevoľnosti vo vzťahu k svetu. Kým prebýva v kontemplácii tela v tele, môže sa objaviť predmet súvisiaci s telom, alebo horúčka v tele, alebo mentálna letargia, alebo sa jeho myseľ môže rozptýliť navonok. Vtedy, Ānanda, by mal ten mních nasmerovať svoju myseľ na nejaký príjemný znak. Keď nasmeruje svoju myseľ na nejaký príjemný znak, vznikne radosť. U toho, kto je radostný, vznikne blaženosť. U toho, kto má myseľ v extáze, sa telo upokojí. S upokojeným telom človek prežíva šťastie. Myseľ toho, kto je šťastný, sa sústredí. Uvažuje takto: ‚Cieľ, na ktorý som nasmeroval svoju myseľ, bol dosiahnutý. Teraz sa stiahnem.‘ Tak sa stiahne a ani nemyslí, ani nepreskúmava. Pochopí: ‚Som bez myšlienok, bez skúmania; vnútorne bdelý, som šťastný.‘

„Navyše, Ānanda, mních prebýva v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nevoľnosti vo vzťahu k svetu. Kým prebýva v rozjímaní o javoch v javoch, môže sa vynoriť mentálny objekt, alebo horúčka v tele, alebo letargia mysle, alebo sa jeho myseľ môže rozptýliť navonok. Vtedy, Ānanda, by mal ten mních nasmerovať svoju myseľ na nejaký príjemný znak. Keď nasmeruje svoju myseľ na nejaký príjemný znak, vznikne radosť. U toho, kto je radostný, vznikne blaženosť. U toho, kto má myseľ v blaženosti, sa telo upokojí. S upokojeným telom človek prežíva šťastie. Myseľ toho, kto je šťastný, sa sústredí. Uvažuje takto: ‚Cieľ, na ktorý som nasmeroval svoju myseľ, bol dosiahnutý. Teraz sa stiahnem.“ Tak sa stiahne a ani nemyslí, ani nepreskúmava. Pochopí: ‚Som bez myšlienok, bez skúmania, vnútorne všímavý a šťastný.‘ Takto, Ānanda, prebieha rozvoj prostredníctvom nasmerovania mysle.“

A ako, Ānanda, prebieha rozvoj bez nasmerovania? Mních, Ānanda, ktorý nesmeruje svoju myseľ navonok, pochopí: ‚Moja myseľ nie je nasmerovaná navonok.‘ Potom, predtým aj potom, pochopí: ‚Je uvoľnená, oslobodená a nesmerovaná.‘ A ďalej pochopí: ‚Pobývam v kontemplácii tela v tele, horlivý, jasne chápajúci, všímavý a som v pokoji.‘ Mních, Ānanda, ktorý nesmeruje svoju myseľ navonok, pochopí: ‚Moja myseľ nie je nasmerovaná navonok.‘ Potom, predtým aj potom, pochopí: „Je uvoľnená, oslobodená a nesmerovaná.“ A ďalej pochopí: „Pobývam v rozjímaní o pocitoch v pocitoch, horlivý, jasne chápajúci, všímavý a som v pokoji.“ Mních, Ānanda, ktorý nesmeruje svoju myseľ navonok, pochopí: „Moja myseľ nie je nasmerovaná navonok.“ Potom, predtým aj potom, pochopí: „Je uvoľnená, oslobodená a nesmerovaná.“ A ďalej pochopí: „Pobývam v rozjímaní o mysli v mysli, horlivý, jasne chápajúci, všímavý a som v pokoji.“ Mních, Ānanda, ktorý nesmeruje svoju myseľ navonok, pochopí: „Moja myseľ nie je nasmerovaná navonok.“ Potom, neskôr aj skôr, pochopí: ‚Je uvoľnená, oslobodená a nesmerovaná.‘ A ďalej pochopí: ‚Pobývam v kontemplácii javov v javoch, horlivý, jasne chápajúci, všímavý a som v pokoji.‘ Takto, Ānanda, existuje rozvoj bez smerovania.“

„Takto, Ānanda, som ťa naučil rozvoj so zameraním a rozvoj bez zamerania. Ānanda, čokoľvek by mal učiteľ urobiť pre svojich žiakov – ten, kto hľadá ich blaho a je súcitný – zo súcitu, to som pre teba urobil ja. Tu, Ānanda, sú tieto korene stromov; tu sú tieto prázdne chatrče. Medituj, Ānanda, nebuď nedbanlivý; neskôr neľutuj. Toto je naše poučenie pre teba.

Takto povedal Blahoslavený. Ctihodný Ānanda bol spokojný a tešil sa zo slov Blahoslaveného. Desiata.

Prvá kapitola o Ambapāli.

Zhrnutie tejto kapitoly:

Ambapāli, Sato, Bhikkhu, Sāḷa a Kusalarāsi; Sakuṇagghi, Makkaṭa, Sūda, Gilāna a Bhikkhunupassaya.

2. Kapitola o Nālandā

1. Rozprava o veľkom človeku

„377. V Sāvatthī. Vtedy ctihodný Sāriputta pristúpil k Blahoslavenému, vzdal mu úctu a posadil sa na bok. Keď tak sedel, ctihodný Sāriputta povedal Blahoslavenému: ‚„Veľký človek, veľký človek,“ hovorí sa, ctihodný pane. V akom zmysle, ctihodný pane, je človek veľkým človekom?‘ ‚Kvôli oslobodenému mysleniu, Sāriputta, hovorím, že človek je „veľký človek“. Kvôli neoslobodenému mysleniu hovorím, že človek nie je „veľký človek“.‘"

A ako, Sāriputta, je niekto oslobodený v mysli? Tu, Sāriputta, mních prebýva v kontemplácii tela v tele – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nevoľnosti vo vzťahu k svetu. Ten, kto prebýva v rozjímaní o tele v tele, má myseľ zbavenú vášní a je oslobodený od nečistôt prostredníctvom nelipnutia. Pokiaľ ide o pocity… pokiaľ ide o myseľ… prebýva v rozjímaní o javoch v javoch – horlivý, jasne chápajúci a všímavý, zbavený túžby a nevoľnosti voči svetu. Ten, kto prebýva v rozjímaní o javoch v javoch, má myseľ zbavenú vášní a je oslobodený od nečistôt prostredníctvom nelipnutia. Práve takto, Sāriputta, je človek oslobodený v mysli. Práve kvôli oslobodenej mysli, Sāriputta, hovorím, že človek je ‚veľký človek‘. Kvôli neoslobodenej mysli hovorím, že človek ‚nie je veľký človek‘.

2. Rozprava v Nālandā

378. Raz sa Blahoslavený zdržiaval v Nālandā v Pāvárikovom mangovom háji. Vtedy sa ctihodný Sāriputta priblížil k Blahoslavenému, po tom, čo mu prejavil úctu, si sadol na bok. Keď tak sedel, ctihodný Sāriputta povedal Blahoslavenému: „Ctihodný pane, mám takú vieru v Blahoslaveného, že nebol, nebude ani teraz nie je žiadny iný asketa či bráhman, ktorý by dosiahol väčšieho naplnenia vo vyššom poznaní než Blahoslavený, pokiaľ ide o osvietenie.“ „Sāriputta, toto veľkolepé a smelé vyhlásenie si vyslovil ty, bolo to kategorické tvrdenie, zaznel leví rev: ‚Ctihodný pane, mám takú vieru v Blahoslaveného, že nebol, nebude ani teraz neexistuje žiadny iný asketa či bráhman, ktorý by dosiahol väčšieho naplnenia vo vyššom poznaní než Blahoslavený, pokiaľ ide o osvietenie.‘

A čo teraz, Sāriputta, čo sa týka tých, ktorí boli v minulosti, arahantov, Dokonale Osvietení – poznal si všetkých tých Blahoslavených, keď si svojou mysľou objal ich mysle takto: ‚Taká bola cnosť tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Také boli vlastnosti tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Taká bola múdrosť tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Také bolo zotrvávanie tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Také bolo oslobodenie tých Blahoslavených‘?“ „Nie je to tak, ctihodný pane.

A čo potom, Sāriputta, pokiaľ ide o tých, ktorí budú v budúcnosti, o arahantov, o Dokonale Osvietencov – sú ti všetci tí Blahoslavení známi, keď si ich mysle objal svojou mysľou takto: ‚Taká bude cnosť tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Taká bude Dhamma tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Taká bude múdrosť tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Také bude prebývanie tých Blahoslavených,‘ alebo ‚Také bude oslobodenie tých Blahoslavených‘?“ „Nie je to tak, ctihodný pane.

A čo potom, Sāriputta? Som ja v tomto okamihu Arahant, Dokonale Osvietení, známy tebe, keď si svojou mysľou objal moju myseľ takto: ‚Blahoslavený má takúto cnosť,‘ alebo ‚Blahoslavený má takýto Dhamma,‘ alebo ‚Blahoslavený má takúto múdrosť,‘ alebo ‚Blahoslavený má takýto stav,‘ alebo ‚Blahoslavený má takéto oslobodenie‘?“ „Nie je to tak, ctihodný pane.

Keďže, Sāriputta, nemáš žiadne poznanie, ktoré by zahŕňalo mysle arahantov, Dokonale Osvietenej, z minulosti, budúcnosti a prítomnosti, z akého dôvodu si potom predniesol tento veľkolepý a smelý prejav, urobil toto kategorické tvrdenie a vydal tento leví rev: ‚Ctihodný pane, mám takú vieru v Blahoslaveného, že nebol, nebude ani teraz nie je žiadny iný askéta alebo bráhman, ktorý by dosiahol väčšieho naplnenia vo vyššom poznaní ako Blahoslavený, to znamená, pokiaľ ide o osvietenie‘?“

„Ctihodný pane, nemám poznanie, ktoré by zahŕňalo mysle arahantov, Dokonale Osvietenej v minulosti, budúcnosti a prítomnosti. Cesta Dhammy mi je však známa. Rovnako ako, ctihodný pane, môže mať pohraničné mesto kráľa pevné základy, silné múry a bránové veže a jedinú bránu. Bol by tam strážca brány – múdry, zručný a inteligentný –, ktorý bráni vstupu neznámym a púšťa známych. Keď by hliadkoval po ceste okolo celého toho mesta, nevidel by žiadnu škáru v múre ani medzeru v múre, ani jednu, ktorá by bola dostatočne veľká na to, aby sa ňou preplazila mačka. Napadlo by ho: ‚Akékoľvek hrubé bytosti vstupujú do tohto mesta alebo z neho vychádzajú, všetky tak robia iba cez túto bránu.‘ Práve týmto spôsobom, ctihodný pane, je mi známa cesta Dhammy: ‚Tí Blahoslavení, ctihodný pane, ktorí boli v minulosti arahantmi, Dokonale Osvietení – všetci títo Blahoslavení, ktorí sa zbavili piatich prekážok, znečistení mysle, ktoré oslabujú múdrosť, s mysľou pevne zakorenenou v štyroch základných postojoch všímavosti a ktorí rozvinuli sedem faktorov osvietenia tak, ako skutočne sú, sa plne prebudili k neprekonateľnému dokonalému osvietenie. Tí Blahoslavení, ctihodný pane, ktorí budú v budúcnosti arahantmi, Dokonale Osvietenými – všetci títo Blahoslavení, ktorí sa zbavili piatich prekážok, znečistení mysle, ktoré oslabujú múdrosť, s mysľou pevne zakorenenou v štyroch základných postojoch všímavosti a ktorí rozvinuli sedem faktorov osvietenia tak, ako skutočne sú, sa plne prebudia k neprekonateľnému dokonalému osvietenie. A Blahoslavený, ctihodný pane, ktorý je v súčasnosti arahantom, Dokonale Osvieteným, ktorý sa zbavil piatich prekážok, znečistení mysle, ktoré oslabujú múdrosť, s mysľou pevne zakorenenou v štyroch základných postojoch všímavosti a ktorý rozvinul sedem faktorov osvietenia tak, ako skutočne sú, je plne prebudený k neprekonateľnému dokonalému osvietenie.“

„Výborne, výborne, Sāriputta! Preto, Sāriputta, mal by si často prednášať toto vysvetlenie Dhammy mníchom, mníškam, laickým nasledovníkom a laickým nasledovníčkam. Lebo, Sāriputta, aj tí pošetilí ľudia, ktorí môžu mať pochybnosti alebo neistotu ohľadom Tathāgaty, keď počujú toto vysvetlenie Dhammy, opustia svoje pochybnosti alebo neistotu ohľadom Tathāgaty.“

3. Sutta o Cundovi

379. Istého dňa pobýval Blahoslavený v Sāvatthī v Jétovom háji, v Anāthapiṇḍikovom parku. V tom čase pobýval ctihodný Sāriputta medzi Magadháncami v malej dedinke Nālaka, sužovaný, trpiaci a ťažko chorý. A novic Cunda bol sprievodcom ctihodného Sāriputtu.

Vtedy ctihodný Sāriputta dosiahol konečné nibbāna práve v dôsledku tejto choroby. Potom novic Cunda, vezmúc misku a rúcho ctihodného Sāriputtu, odišiel do Sāvatthī, do Jétovho hája, Anāthapiṇḍikovho parku, kde sa nachádzal ctihodný Ānanda, a pristúpil k nemu. Keď k nemu pristúpil, vzdal úctu ctihodnému Ānandovi a posadil sa na bok. Keď sedel na boku, novic Cunda povedal ctihodnému Ānandovi: „Ctihodný pane, ctihodný Sāriputta dosiahol konečné nibbāna. Toto je jeho miska a rúcho.“

‚Priateľ Cunda, táto správa je skutočne dôvodom na návštevu Blahoslaveného. Poď, priateľ Cunda, poďme za Blahoslaveným; keď sa k nemu priblížime, oznámime mu túto vec.‘ ‚Áno, ctihodný pane,‘ odpovedal novic Cunda na súhlas s ctihodným Ānandom.

Potom sa ctihodný Ānanda a novic Cunda priblížili k Blahoslavenému. Keď sa priblížili, vzdali Blahoslavenému úctu a posadili sa na bok. Keď sedeli na boku, ctihodný Ānanda povedal Blahoslavenému: „Ctihodný pane, tento novic Cunda hovorí takto: ‚Ctihodný pane, ctihodný Sāriputta dosiahol parinibbānu; toto je jeho miska a rúcho.‘ Naozaj, ctihodný pane, keď som počul, že ctihodný Sāriputta dosiahol parinibbānu, moje telo je akoby omámené, smery mi nie sú jasné a učenia mi nenapadajú.

Čože, Ānanda? Dosiahol Sāriputta parinibbānu tým, že si so sebou vzal súhrn cnosti? Alebo súhrn sústredenia? Alebo súhrn múdrosti? Alebo súhrn oslobodenia? Alebo súhrn poznania prehliadania?“ „Nie, ctihodný pane, ctihodný Sāriputta nedosiahol parinibbānu tak, že by si so sebou vzal súhrn cnosti, ani súhrn sústredenia… ani súhrn múdrosti… ani súhrn oslobodenia… ani súhrn poznania prehliadania. Navyše, ctihodný pane, ctihodný Sāriputta bol učiteľom, tým, kto robil učenie jasným a zrozumiteľným, tým, kto poukazoval na veci, tým, kto povzbudzoval, tým, kto motivoval, a tým, kto tešil. Bol neúnavný v učení Dhammy a podporoval svojich spoločníkov v svätom živote. Spomíname si na ctihodného Sāriputtu, na jeho živobytie z Dhammy, radosť z Dhammy a podporu prostredníctvom Dhammy.“

Ānanda, neprehlásil som snáď už od samého začiatku, že so všetkými vecami, ktoré sú nám drahé a príjemné, prichádza odlúčenie, rozlúčenie a premena na niečo iné? Ako, Ānanda, by sa tu mohlo dosiahnuť, aby to, čo sa narodilo, vzniklo, je podmienené a má povahu pominuteľnosti, nepominulo? Takáto okolnosť neexistuje. Rovnako ako, Ānanda, z veľkého stromu, ktorý stojí a má jadrové drevo, sa môže zlomiť najväčšia vetva; rovnako tak, Ānanda, z veľkej Saṅghy mníchov, ktorá stojí a má jadrové drevo, dosiahol Sāriputta Parinibbānu. Ako by sa tu, Ānanda, mohlo dosiahnuť, aby to, čo sa narodilo, vzniklo, je podmienené a má povahu zaniknúť, nezaniklo? Takáto okolnosť neexistuje. Preto, Ānanda, prebývajte sami so sebou ako na ostrove, sami so sebou ako v útočisku, bez iného útočiska; s Dhammou ako na ostrove, s Dhammou ako v útočisku, bez iného útočiska.

„A ako, Ānanda, mních prebýva so sebou samým ako s ostrovom, so sebou samým ako s útočiskom, bez iného útočiska; s Dhammou ako s ostrovom, s Dhammou ako s útočiskom, bez iného útočiska? Tu, Ānanda, mních prebýva tak, že rozjíma o tele v tele, horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, zbavený túžby a nevoľnosti voči svetu. Prebýva tak, že rozjíma o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch, horlivo, s jasným pochopením a s bdelosťou, zbavený túžby a nevoľnosti voči svetu. Takto, Ānanda, mních prebýva so sebou samým ako s ostrovom, so sebou samým ako s útočiskom, bez akéhokoľvek iného útočiska; s Dhammou ako s ostrovom, s Dhammou ako s útočiskom, bez akéhokoľvek iného útočiska. „Ānanda, akíkoľvek mnísi, ktorí buď teraz, alebo po mojom odchodu budú prebývať sami so sebou ako na ostrove, sami so sebou ako v útočisku, bez iného útočiska; s Dhammou ako svojím ostrovom, s Dhammou ako svojím útočiskom, bez iného útočiska – tí moji mnísi, ktorí túžia po duchovnom výcviku, budú v najvyššom stave.“ Tretí.

4. Rozprava v Ukkacelā

380. Raz, krátko po tom, čo Sāriputta a Moggallāna dosiahli parinibbānu, pobýval Blahoslavený medzi Vajjami v Ukkacelā na brehu rieky Gangy spolu s veľkou sanghou mníchov. V tom čase sedel Blahoslavený pod holým nebom, obklopený sanghou mníchov.

Vtedy Blahoslavený, keď si prezrel tiché zhromaždenie mníchov, oslovil ich: ‚Mnísi, toto moje zhromaždenie sa teraz, keď Sāriputta a Moggallāna dosiahli parinibbānu, javí ako prázdne. Moje zhromaždenie však nie je prázdne, mnísi; nezaujíma ma, v ktorom smere prebývajú Sāriputta a Moggallāna. Lebo, mnísi, tí, ktorí boli v minulosti arahantmi, dokonale osvietení – aj oni mali takú vynikajúcu dvojicu žiakov, akú mám ja v Sāriputtovi a Moggallānovi. Tí, ktorí budú v budúcnosti arahantmi, dokonale osvietení – aj oni budú mať takú vynikajúcu dvojicu žiakov, akú mám ja v Sāriputtovi a Moggallānovi. Je to úžasné, mnísi, čo sa týka učeníkov! Je to obdivuhodné, mnísi, čo sa týka učeníkov! Budú nasledovníkmi Učiteľových pokynov a budú reagovať na rady, a budú milovaní, príjemní, rešpektovaní a vážení štyrmi zhromaždeniami. Je to úžasné, mnísi, čo sa týka Tathágaty! Je to obdivuhodné, mnísi, čo sa týka Tathágaty! Dokonca aj keď takáto dvojica učeníkov dosiahne parinibbánu, v Tathágatovi nie je žiadny smútok ani nárek. Mnísi, ako by sa to mohlo dosiahnuť? Že to, čo sa narodilo, vzniklo, je podmienené a má povahu zaniknúť, by nemalo zaniknúť – takáto podmienka neexistuje. Rovnako ako, mnísi, sa môžu odlomiť najväčšie konáre veľkého, stojaceho stromu s jadrom; rovnako tak, mnísi, Sāriputta a Moggallāna dosiahli parinibbānu z veľkého, stojaceho mníšskeho saṅgha s podstatou. Mnísi, ako by sa to mohlo dosiahnuť tu? To, čo sa zrodilo, vzniklo, je podmienené a má povahu pominuteľnosti, by nemalo zaniknúť – takáto podmienka neexistuje. Preto, mnísi, prebývajte ako ostrovy sami pre seba, ako útočisko sami pre seba, bez iného útočiska; s Dhammou ako ostrovom, s Dhammou ako útočiskom, bez iného útočiska.

“A ako, mnísi, žije mních tak, že má sám seba za ostrov, má sám seba za útočisko, bez iného útočiska; má Dhammu za ostrov, má Dhammu za útočisko, bez iného útočiska? Tu, mnísi, mních žije tak, že rozjíma o tele v tele, horlivo, s jasným pochopením, s bdelosťou, potlačil túžbu a nechuť vo svete. Žije tak, že rozjíma o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch, horlivý, jasne chápajúci, bdelý, potlačil túžbu a nechuť vo svete. Takto, mnísi, žije mních, ktorý má seba samého za ostrov, má seba samého za útočisko, bez iného útočiska; má Dhammu za ostrov, má Dhammu za útočisko, bez iného útočiska. Tí mnísi, či už teraz alebo po mojom odchodu, ktorí budú žiť tak, že budú mať seba samých za ostrov, seba samých za útočisko, bez iného útočiska; ktorí budú mať Dhammu za ostrov, Dhammu za útočisko, bez iného útočiska – tí budú na samom vrchole medzi mojimi mníchmi, medzi tými, ktorí túžia po duchovnom výcviku.“

5. Rozprava s Bāhiyom

381. Dej sa odohráva v Sāvatthī. Vtedy sa ctihodný Bāhiya priblížil k Blahoslavenému; keď sa priblížil, vzdal Blahoslavenému úctu a posadil sa na vhodné miesto. Keď sa posadil na vhodné miesto, ctihodný Bāhiya povedal Blahoslavenému: „Ctihodný pane, bolo by dobré, keby mi Blahoslavený stručne vysvetlil Dhammu, aby som, keď si vypočujem Dhammu od Blahoslaveného, mohol žiť osamote, v ústraní, usilovne, horlivo a s pevným odhodlaním.“ „Preto, Bāhiya, mal by si najprv očistiť samotný počiatok, pokiaľ ide o blahodárne vlastnosti. A čo je počiatok blahodárnych vlastností? Cnosť, ktorá je dôkladne očistená, a správny názor. Keď, Bāhiya, bude tvoja cnosť dôkladne očistená a tvoj názor správny, potom, Bāhiya, opierajúc sa o cnosť a zakorenený v cnosti, by si mal rozvíjať štyri základy všímavosti.

Ktoré štyri? Tu, Bāhiya, by si mal prebývať v rozjímaní o tele v tele, horlivo, s jasným pochopením, s bdelosťou, po odstránení chamtivosti a nevôle voči svetu. Mal by si prebývať v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch, horlivo, s jasným pochopením, s bdelosťou, po odstránení túžby a nevoľnosti vo svete. Keď, Bāhiya, opierajúc sa o cnosť a zakorenený v cnosti, rozvíjaš týmto spôsobom tieto štyri základy bdelosti, potom, Bāhiya, nech už príde akákoľvek noc alebo deň, môžeš očakávať len rast v blahodárnych vlastnostiach, nie úpadok.

Potom ctihodný Bāhiya, potešený a súhlasiaci so slovami Blahoslaveného, vstal zo svojho miesta, vzdal Blahoslavenému úctu, obišiel ho a odišiel. Potom, keď žil osamote, v ústraní, usilovne, horlivo a odhodlane, ctihodný Bāhiya o niečo neskôr, ešte v tomto živote, tým, že si to sám uvedomil priamym poznaním, dosiahol a prebýval v tom neprekonateľnom vrchole svätého života, kvôli ktorému sa členovia kmeňa správne vzdávajú domáceho života a vstupujú do bezdomovectva. Priamo poznal: „Zrodenie je zničené, svätý život bol prežitý, čo sa malo urobiť, bolo urobené, už viac nedôjde k žiadnemu stavu bytia.“ A ctihodný Bāhiya sa stal jedným z arahantov. Piaty.

6. Uttiya Sutta

382. V Sāvatthī. Vtedy sa ctihodný Uttiya priblížil k Blahoslavenému… Keď sedel po boku, ctihodný Uttiya povedal Blahoslavenému: „Ctihodný pane, bolo by dobré, keby mi Blahoslavený stručne vysvetlil Dhammu, aby som po vypočutí Dhammy od Blahoslaveného mohol žiť osamote, v ústraní, usilovne, horlivo a odhodlane.“ „Preto, Uttiya, mal by si najprv očistiť počiatok blahodárnych vlastností. A čo je počiatok blahodárnych vlastností? Cnosť, ktorá je dôkladne očistená, a správny názor. Keď, Uttiya, bude tvoja cnosť dôkladne očistená a tvoj názor správny, vtedy, Uttiya, opierajúc sa o cnosť a zakorenený v cnosti, by si mal rozvíjať štyri základy všímavosti.“

Ktoré štyri? Tu, Uttiya, by si mal prebývať v rozjímaní o tele v tele, horlivo, s jasným pochopením, s bdelosťou, po odstránení túžby a nevoľnosti vo svete. Mal by si prebývať v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch, horlivo, s jasným pochopením, s bdelosťou, po odstránení túžby a nevoľnosti vo svete. Keď, Uttiya, opierajúc sa o cnosť a zakorenený v cnosti, takto rozvíjaš tieto štyri základy všímavosti, potom, Uttiya, dosiahneš druhý breh ríše smrti.

Potom ctihodný Uttiya, potešený a súhlasiaci so slovami Blahoslaveného, vstal zo svojho miesta, vzdal úctu Blahoslavenému, obišiel ho a odišiel. Potom, keď ctihodný Uttiya prebýval osamote, v ústraní, usilovne, horlivo a odhodlane, o niečo neskôr, keď si to sám uvedomil priamym poznaním, vstúpil a prebýval v tom neprekonateľnom vrchole svätého života, kvôli ktorému sa členovia kmeňa správne vzdávajú domáceho života a vstupujú do bezdomovectva. Priamo poznal: „Zrodenie je zničené, svätý život bol prežitý, čo sa malo urobiť, bolo urobené, už viac nie je tento stav bytia.“ A ctihodný Uttiya sa stal jedným z arahantov. Šiesty.

7. Ušľachtilá reč

383. „Mnísi, tieto štyri základy všímavosti, keď sú rozvinuté a kultivované, sú ušľachtilé a vedú von; vedú toho, kto ich praktizuje, k úplnému zničeniu utrpenia. Aké sú tie štyri? Tu, mnísi, mních prebýva v kontemplácii tela v tele, horlivý, jasne chápajúci a všímavý, potlačil túžbu a nechuť vo svete; prebýva v kontemplácii pocitov v pocitoch... myseľ v mysli... javy v javoch, horlivý, jasne chápajúci a bdelý, ktorý potlačil túžbu a nechuť vo svete. Toto, mnísi, sú štyri základy bdelosti, ktoré, keď sú rozvinuté a kultivované, sú ušľachtilé a vedú von a vedú toho, kto ich praktizuje, k úplnému zničeniu utrpenia.“ Siedma.

8. Rozprava o Brahmovi

384. Raz Blahoslavený prebýval v Uruvelá, na brehu rieky Nerañjará, na úpätí banyánového stromu Ajapála, keď sa práve stal plne prebudeným. Vtedy, keď bol Blahoslavený sám v ústraní, v jeho mysli vznikla táto úvaha: ‚Toto je jediná cesta k očisteniu bytostí, k prekonaniu smútku a náreku, k zmiznutiu utrpenia a nepriaznivých pocitov, k dosiahnutiu ušľachtilej cesty, k dosiahnutiu nibbány, a to štyri základy všímavosti.‘

Aké sú tie štyri? Mních by mal prebývať v rozjímaní o tele v tele, horlivý, jasne chápajúci a všímavý, potlačiac túžbu a nepriazeň vo svete; mal by prebývať v rozjímaní o pocitoch v pocitoch… o mysli v mysli… o javoch v javoch, horlivý, jasne chápajúci a všímavý, potlačiac túžbu a nepriazeň vo svete. Toto je jediná cesta k očisteniu bytostí, k prekonaniu smútku a náreku, k zmiznutiu utrpenia a neuspokojenia, k dosiahnutiu ušľachtilej cesty, k dosiahnutiu Nibbány, a to štyri základy všímavosti.“

Potom Brahmá Sahampati, keď svojou mysľou spoznal úvahu v mysli Blahoslaveného, tak ako silný muž môže natiahnuť ohnutú ruku alebo ohnúť natiahnutú ruku, zmizol z Brahmovho sveta a znovu sa zjavil pred Blahoslaveným. Potom Brahmā Sahampati si prehodil hornú časť rúcha cez jedno rameno, zdvihol zjednotené ruky v úctivom pozdrave smerom k Blahoslavenému a povedal mu: ‚Tak je to, Blahoslavený! Tak je to, Sugata! Toto, ctihodný pane, je jediná cesta k očisteniu bytostí, k úplnému prekonaniu smútku a náreku, k zániku utrpenia a nepriaznivých pocitov, k dosiahnutiu ušľachtilej cesty, k dosiahnutiu Nibbány – to sú štyri základy všímavosti.