DN 9 — Rozprava o Poṭṭhapādovi

9. Sutta o Poṭṭhapádovi

Príbeh o pútnikovi Poṭṭhapádovi

406. Tak som počul. Raz, keď Blahoslavený prebýval v Sāvatthī v Jétovom háji, v parku Anāthapiṇḍika. V tom čase pobýval putovník Poṭṭhapāda v parku kráľovnej Malliky, v háji stromov tinduka, v jednopriestorovej budove, ktorá slúžila na hlásanie názorov, spolu s veľkým zhromaždením putovníkov, približne tristo putovníkov. Potom sa Blahoslavený ráno obliekol, vzal si misku a rúcho a vošiel do Sāvatthī po almužnu.

407. Vtedy napadla Blahoslaveného táto myšlienka: ‚Je ešte príliš skoro na to, aby som išiel do Sāvatthī po almužnu. Čo keby som sa vybral do parku kráľovnej Mallikā, do hája stromov tinduka, do budovy s jednou sálou, ktorá slúži na hlásanie názorov, kde sa nachádza pútnik Poṭṭhapāda?‘ Potom sa Blahoslavený vydal do parku kráľovnej Malliky, do hája stromov tinduka, do jednopriestorovej budovy, ktorá slúži na hlásanie názorov.

408. V tom čase tam sedel putujúci Poṭṭhapāda spolu s veľkým zhromaždením putujúcich, ktoré bolo hlučné, rušné a krikľavé a venovalo sa rôznym svetským rozhovorom. To znamená: rozprávali o kráľoch, o zlodejoch, o veľkých ministrách, o armádach, o nebezpečenstvách, o bitkách, o jedle, o nápojoch, o odevoch, o posteliach, o vencoch, rozprávali o parfumoch, o príbuzných, o dopravných prostriedkoch, o dedinách, o trhových mestečkách, o mestách, o krajinách, o ženách, o hrdinoch, o uliciach, o napájadlách, o zosnulých, viedli rôzne druhy rozhovorov, špekulovali o svete, špekulovali o oceáne a rozprávali o vzniku a nevzniknutí.

409. Pútnik Poṭṭhapāda uvidel z diaľky prichádzať Blahoslaveného. Keď ho uvidel, upokojil svoje zhromaždenie slovami: ‚Páni, buďte ticho. Páni, nevydávajte žiadny zvuk. Prichádza tento asketa Gotama. Ten ctihodný túži po tichu a chváli ticho. Možno, keď zistí, že zhromaždenie je tiché, bude považovať za vhodné priblížiť sa.‘ Keď to povedal, tí putujúci zmĺkli.

410. Potom sa Blahoslavený priblížil k putujúcemu Poṭṭhapádovi. Vtedy putujúci Poṭṭhapāda povedal Blahoslavenému: ‚Nech Blahoslavený vstúpi, ctihodný pane. Vitajte, Blahoslavený, ctihodný pane. Je to už dlho, ctihodný pane, čo Blahoslavený naposledy využil túto príležitosť, to znamená, že sem prišiel. Nech sa Blahoslavený posadí, ctihodný pane. Toto sedadlo je pripravené.

Blahoslavený si sadol na pripravené sedadlo. Aj pútnik Poṭṭhapāda si vzal isté nízke sedadlo a posadil sa na jednu stranu. Blahoslavený povedal putovníkovi Poṭṭhapádovi, ktorý sedel na jednej strane: ‚Poṭṭhapáda, kvôli akej diskusii ste sa teraz zišli a aký bol váš rozhovor, ktorý bol prerušený?‘

O zániku vnímania

411. Keď to bolo povedané, putujúci Poṭṭhapāda povedal Blahoslavenému: ‚Ctihodný pane, nechajme tú diskusiu, kvôli ktorej sme sa teraz zišli, bokom. Túto diskusiu, ctihodný pane, nebude pre Blahoslaveného ťažké vypočuť si neskôr. V dávnych časoch, ctihodný pane, keď sa askéti a bráhmani rôznych sekt zosadli spolu v rušnej sále, vznikla diskusia o zániku vnímania: ‚Páni, ako dochádza k zániku vnímania?‘ Niektorí tam povedali: ‚Bez príčiny, bez podmienky vznikajú a zanikajú vnímania človeka. Keď vznikajú, v tom čase človek vníma. Keď zaniknú, v tom čase človek nevníma.“ Takto niektorí vysvetľujú zánik vnímania.“

Iný mu povedal takto: ‚Pane, tak to nebude. Vnímanie, pane, je totiž ja človeka. A prichádza a odchádza. Keď prichádza, v tom čase človek vníma. Keď odchádza, v tom čase človek nevníma.‘ Takto niektorí vysvetľujú zánik vnímania.

Ďalší mu povedal takto: ‚Pane, tak to nebude. Lebo existujú, pane, askéti a bráhmani s veľkou psychickou silou a veľkou mocou. Oni vťahujú a vyťahujú vnímanie tejto osoby. Keď ho vťahujú, v tom čase je vnímajúci. Keď ho vyťahujú, v tom čase je nevnímajúci.‘ Takto niektorí vysvetľujú zánik vnímania.

Ďalší mu povedal takto: ‚Pane, tak to nebude. Lebo existujú, pane, božstvá s veľkou psychickou silou a veľkou mocou. Oni vťahujú a vyťahujú vnímanie tejto osoby. Keď ho vťahujú, v tom čase vníma. Keď ho vyťahujú, v tom čase nevníma.‘ Takto niektorí vyhlasujú zánik vnímania.

Ctihodný pane, vo mne vznikla všímavosť zameraná výlučne na Blahoslaveného: ‚Ó, naozaj, Blahoslavený, ó, naozaj, Ten, ktorý kráča správnou cestou, je v týchto javoch najzručnejší!‘ Ctihodný pane, Blahoslavený je zručný; Blahoslavený pozná povahu zániku vnímania. Ako teda, ctihodný pane, dochádza k zániku vnímania?

O vznikaní a zanikaní vnímania s príčinou

412. ‚Medzi nimi, Poṭṭhapāda, sú tí askéti a bráhmani, ktorí povedali takto: ‚Vnímania človeka vznikajú a zanikajú bez príčiny, bez podmienky,‘ mýlia sa od samého začiatku. Z akého dôvodu? Pretože, Poṭṭhapāda, vnímania človeka vznikajú a zanikajú s príčinou a s podmienkou. Cvičením vzniká určité vnímanie; cvičením určité vnímanie zaniká.“

413. ‚A čo je to cvičenie?‘ Blahoslavený povedal: ‚Tu, Poṭṭhapāda, sa vo svete zjaví Tathāgata, Arahant, Plne Osvietený… (ako v Sāmaññaphala Sutta, toto by malo byť podrobne rozpracované). Takto, Poṭṭhapāda, je mních dokonalý v cnosti… Keď vidí, že týchto päť prekážok v sebe opustil, vzniká radosť; u toho, kto je radostný, vzniká blaženosť; u toho, kto má blaženú myseľ, sa jeho telo upokojí; s upokojeným telom prežíva šťastie; u toho, kto je šťastný, sa jeho myseľ sústredí. Potom, úplne oddelený od zmyslových pôžitkov, oddelený od nezdravých stavov, vstúpi a prebýva v prvom džháne, ktoré je sprevádzané myslením a skúmaním, s blaženosťou a šťastím zrodenými z odlúčenia. Pre neho predchádzajúce vnímanie zmyslového potešenia ustáva. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie blaženosti a šťastia zrodeného z odlúčenia a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie blaženosti a šťastia zrodeného z odlúčenia. Aj týmto spôsobom, prostredníctvom cvičenia, vzniká jedno vnímanie; prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie ustáva. Toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

„Navyše, Poṭṭhapāda, s utíšením myslenia a skúmania mních vstúpi a prebýva v druhom džhánu, ktorý má vnútornú istotu a zjednotenie mysle, je bez myslenia a skúmania a má blaženosť a šťastie zrodené zo sústredenia. Pre neho predchádzajúce jemné, skutočné vnímanie blaženosti a šťastia zrodeného z odlúčenia ustáva. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie blaženosti a šťastia, ktoré pramení zo sústredenia, a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie blaženosti a šťastia, ktoré pramení zo sústredenia. Aj týmto spôsobom prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie vzniká a prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie zaniká. Aj toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

„Navyše, Poṭṭhapāda, keď vytráca blaženosť, mních prebýva v vyrovnanosti, s bdelosťou a jasným pochopením a prežíva telesnú radosť. Vstúpi do tretieho džhány a prebýva v ňom, o ktorom ušľachtilí hovoria: ‚Vyrovnaný a bdelý, má príjemný stav.‘ Pre neho zaniká predchádzajúce jemné, skutočné vnímanie blaženosti a šťastia, ktoré vzniklo zo sústredenia. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie vyrovnanosti a šťastia a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie vyrovnanosti a šťastia. Aj týmto spôsobom, prostredníctvom cvičenia, vzniká jedno vnímanie; prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie zaniká. Aj toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

„Navyše, Poṭṭhapāda, keď sa mních zbaví rozkoše a bolesti a keď predtým pominuli radosť a smútok, vstúpi do štvrtého džhány, v ktorom nie je ani bolesť, ani rozkoš, a v ktorom vládne čistota všímavosti vďaka vyrovnanosti, a zotrvá v ňom. Pre neho pominie predchádzajúce jemné, skutočné vnímanie vyrovnanosti a šťastia. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie stavu, v ktorom nie je ani bolesť, ani potešenie, a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie stavu, v ktorom nie je ani bolesť, ani potešenie. Aj týmto spôsobom prostredníctvom cvičenia vzniká jedno vnímanie a prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie zaniká. Aj toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

„Navyše, Poṭṭhapāda, mních tým, že úplne prekročí vnímania formy, so zmiznutím vnímaní odporu a tým, že sa nevenuje vnímaniam rozmanitosti, pričom si myslí: ‚Priestor je nekonečný‘, vstúpi a prebýva v dimenzii nekonečného priestoru. Pre neho predchádzajúce vnímanie formy zaniká. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie dimenzie nekonečného priestoru a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie dimenzie nekonečného priestoru. Aj týmto spôsobom prostredníctvom cvičenia vzniká jedno vnímanie; prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie zaniká. Aj toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

„Navyše, Poṭṭhapāda, mních, keď úplne prekročí dimenziu nekonečného priestoru a pomyslí si: ‚Vedomie je nekonečné‘, vstúpi do dimenzie nekonečného vedomia a prebýva v nej. Pre neho predchádzajúce jemné, skutočné vnímanie dimenzie nekonečného priestoru zaniká. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie dimenzie nekonečného vedomia a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie dimenzie nekonečného vedomia. Aj týmto spôsobom prostredníctvom cvičenia vzniká jedno vnímanie; prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie zaniká. Aj toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

„Navyše, Poṭṭhapāda, mních, keď úplne prekročí dimenziu nekonečného vedomia a pomyslí si: ‚Nie je nič‘, vstúpi do dimenzie ničoty a prebýva v nej. Pre neho zaniká predchádzajúce jemné, skutočné vnímanie dimenzie nekonečného vedomia. V tom čase vzniká jemné, skutočné vnímanie dimenzie ničoty a v tom čase sa stáva tým, kto má toto jemné, skutočné vnímanie dimenzie ničoty. Aj týmto spôsobom, prostredníctvom cvičenia, vzniká jedno vnímanie; prostredníctvom cvičenia jedno vnímanie zaniká. Aj toto je cvičenie,“ povedal Blahoslavený.

414. Poṭṭhapāda, keď má mních v tomto Učení svoje vlastné vnímanie, prechádza z neho do ďalšieho, z neho do ďalšieho a postupne dosahuje vrchol vnímania. Jemu, ktorý sa usadil na vrchole vnímania, napadne toto: ‚Pre mňa je usilovanie sa nižšie; neusilovanie sa je vyššie. Naozaj, keby som sa usiloval a vynakladal úsilie, tieto moje vnímania by ustali a vznikli by iné, hrubšie vnímania. Čo keby som sa ani nesnažil, ani nevyvíjal úsilie?“ On sa ani nesnaží, ani nevyvíja úsilie. Pre toho, kto sa nesnaží a nevyvíja úsilie, práve tieto vnímania zaniknú a iné, hrubšie vnímania nevzniknú. Dosiahne zánik. Takto, Poṭṭhapāda, dochádza prostredníctvom plného uvedomenia k postupnému zániku vnímaní.

Čo si o tom myslíš, Poṭṭhapāda? Počul si už niekedy o takomto dosiahnutí postupného zániku vnemov prostredníctvom plného uvedomenia si?“ „Nie, ctihodný pane. Takto chápem slová Blahoslaveného, ctihodný pane: ‚Poṭṭhapāda, keď mních v tomto Učení má svoje vlastné vnímanie, prechádza z neho na ďalšie, z neho na ďalšie a postupne dosahuje vrchol vnímania. Keď sa usadí na vrchole vnímania, napadne ho toto: ‚Pre mňa je úsilie nižšie; neúsilie je vyššie. Naozaj, keby som sa snažil a vynakladal úsilie, tieto moje vnímania by ustali a vznikli by iné, hrubšie vnímania. Čo keby som sa ani nesnažil, ani nevynakladal úsilie?‘ On sa ani nesnaží, ani nevynakladá úsilie. Pre toho, kto sa nesnaží a nevynakladá úsilie, práve tie vnímania ustanú a iné, hrubšie vnímania nevzniknú. Dosiahne ustanie. Takto, Poṭṭhapāda, dochádza prostredníctvom plného uvedomenia k dosiahnutiu postupného zániku vnemov.“ „Je to tak, Poṭṭhapāda.“

415. „Ctihodný pane, určuje Blahoslavený len jeden vrchol vnímania, alebo určuje aj mnoho vrcholov vnímania?“ „Poṭṭhapāda, označujem jeden vrchol vnímania a zároveň označujem aj mnoho vrcholov vnímania.“ „Ale akým spôsobom, ctihodný pane, Blahoslavený označuje jeden vrchol vnímania a zároveň označuje aj mnoho vrcholov vnímania?“ „Poṭṭhapāda, akýmkoľvek spôsobom človek dosiahne ustanie, týmto spôsobom označujem vrchol vnímania. Takto, Poṭṭhapāda, označujem jeden vrchol vnímania a zároveň označujem aj mnoho vrcholov vnímania.

„416. ‚Ctihodný pane, vzniká najprv vnímanie a potom poznanie; alebo vzniká najprv poznanie a potom vnímanie; alebo vznikajú vnímanie a poznanie súčasne?‘ „Poṭṭhapāda, vnímanie vzniká najprv a vedomie až potom; a vznik vedomia je dôsledkom vzniku vnímania. On to chápe takto: ‚Je to kvôli tejto podmienke, že vo mne vzniklo vedomie.‘ Týmto spôsobom, Poṭṭhapāda, by sa malo pochopiť, ako vnímanie vzniká najprv a vedomie až potom, a ako je vznik vedomia dôsledkom vzniku vnímania.“"

Rozprava o vnímaní a ja

417. ‚Ctihodný pane, je vnímanie ja človeka, alebo je vnímanie jedna vec a ja druhá?‘ ‚Ale aké ja, Poṭṭhapāda, predpokladáš?‘ „Ctihodný pane, predpokladám hrubé ja, ktoré je hmotné, zložené zo štyroch veľkých živlov a živiace sa fyzickou stravou.“ „Ak by, Poṭṭhapāda, tvoje ja bolo hrubé, hmotné, zložené zo štyroch veľkých živlov a živiace sa fyzickou stravou, potom by v takom prípade, Poṭṭhapāda, vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou. Touto metódou by sa malo pochopiť, Poṭṭhapāda, ako by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou. Toto hrubé ja – hmotné, zložené zo štyroch veľkých živlov a živiace sa fyzickou stravou – pretrváva, Poṭṭhapāda, no u tejto osoby vznikajú iné vnímania a iné vnímania zanikajú. Touto metódou, Poṭṭhapāda, by sa malo pochopiť, ako by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou.“

418. „Ctihodný pane, predpokladám ja vytvorené mysľou, kompletné so všetkými svojimi hlavnými a vedľajšími zložkami, s nepoškodenými schopnosťami.“ „Ak by, Poṭṭhapāda, tvoje ja bolo vytvorené mysľou, kompletné so všetkými svojimi hlavnými i vedľajšími zložkami, s nepoškodenými schopnosťami, aj v takom prípade, Poṭṭhapāda, by vnímanie bolo jednou vecou a ja by bolo druhou. Týmto spôsobom, Poṭṭhapāda, by sa malo pochopiť, ako by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou. Toto ja vytvorené mysľou – kompletné so všetkými svojimi hlavnými a vedľajšími zložkami, s nepoškodenými schopnosťami – pretrváva, Poṭṭhapāda, avšak u tejto osoby vznikajú iné vnímania a iné vnímania zanikajú. Aj týmto spôsobom, Poṭṭhapāda, by sa malo pochopiť, ako by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou.

419. ‚Ctihodný pane, zastávam názor, že ja je bezformové a zložené z vnímania.‘ ‚Ak by, Poṭṭhapāda, tvoje ja bolo bezformové a zložené z vnímania, aj tak, Poṭṭhapāda, by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou. Touto metódou by sa malo pochopiť, Poṭṭhapāda, ako by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou. Toto bezformové ja zložené z vnímania pretrváva, Poṭṭhapāda, avšak u tejto osoby vznikajú iné vnímania a iné vnímania zanikajú. Aj touto metódou, Poṭṭhapāda, by sa malo pochopiť, ako by vnímanie bolo jednou vecou a ja druhou.“

420. ‚Ctihodný pane, je možné, aby som vedel, či ‚vnímání je ja človeka‘, alebo či ‚vnímání je jedna vec a ja je iná‘?“ „Poṭṭhapāda, pre teba – ktorý máš odlišné názory, odlišné preferencie, odlišné sklony, odlišnú prax a odlišného učiteľa – je ťažké zistiť, či ‚vnem je ja človeka‘, alebo či ‚vnem je jedna vec a ja je iná vec‘.

„Ctihodný pane, ak je pre mňa – ktorý mám odlišné názory, odlišné preferencie, odlišné sklony, odlišnú prax a iného učiteľa – ťažké zistiť, či ‚vnímání je ja človeka‘ alebo ‚vnímání je jedna vec a ja je iná‘, potom, ctihodný pane, je svet večný? Je len toto pravda a všetko ostatné je bláznovstvo?“ „Poṭṭhapāda, to, že ‚svet je večný; len toto je pravda a všetko ostatné je bláznovstvo‘, som ja neprehlásil.

„V tom prípade, ctihodný pane, nie je svet večný? Je len toto pravda a všetko ostatné je bláznovstvo?“ „Ani toto, Poṭṭhapāda, že ‚svet nie je večný; len toto je pravda a všetko ostatné je bláznovstvo‘, som ja neprehlásil.“

„V tom prípade, ctihodný pane, je svet konečný… je svet nekonečný… je životná sila totožná s telom… je životná sila jednou vecou a telo druhou… existuje Tathāgata po smrti… neexistuje Tathāgata po smrti… existuje Tathāgata po smrti aj neexistuje… ani neexistuje, ani neexistuje Tathāgata po smrti? Je len toto pravda a všetko ostatné je bláznovstvo?“ „Ani toto, Poṭṭhapāda, že ‚Tathāgata po smrti ani neexistuje, ani neexistuje; len toto je pravda a všetko ostatné je bláznovstvo‘, som neprehlásil.

„Ale prečo, ctihodný pane, to Blahoslavený neprehlásil?“ „Pretože, Poṭṭhapāda, nesúvisí to s prospechom, nesúvisí to s Dhammou, nie je to podstatné pre svätý život; nevedie to k rozčarovaniu, k odpútanosti, k zániku, k pokoju, k priamemu poznaniu, k úplnému prebudeniu, k Nibbāne. Preto som to neprehlásil.

„Čo teda, ctihodný pane, prehlásil Blahoslavený?“ „‚Toto je utrpenie‘ – toto, Poṭṭhapāda, som prehlásil. ‚Toto je pôvod utrpenia‘ – toto, Poṭṭhapāda, som prehlásil. ‚Toto je zánik utrpenia‘ – toto, Poṭṭhapāda, som vyhlásil ja. ‚Toto je cesta vedúca k zániku utrpenia‘ – toto, Poṭṭhapāda, som vyhlásil ja.

„Ale prečo, ctihodný pane, to Blahoslavený vyhlásil?“ „Pretože, Poṭṭhapāda, toto súvisí s prospechom, toto súvisí s Dhammou, toto je základom svätého života; toto vedie k rozčarovaniu, k odpútanosti, k zániku, k mieru, k priamemu poznaniu, k úplnému prebudeniu, k Nibbāne. Preto som to vyhlásil.“ „Tak je to, Blahoslavený! Tak je to, Sugata! Teraz, ctihodný pane, Blahoslavený pozná správny čas.“ Potom sa Blahoslavený zdvihol zo svojho sedadla a odišiel.

421. Potom, krátko po tom, čo Blahoslavený odišiel, tí putujúci obkľúčili putujúceho Poṭṭhapādu a zo všetkých strán na neho útočili slovnými výpadmi, hovoriac: ‚Tento ctihodný Poṭṭhapāda sa jednoducho teší z čohokoľvek, čo povie asketa Gotama: „Tak je to, Blahoslavený! Tak je to, Sugata!“ My však nepoznáme žiadne konkrétne učenie, ktoré by asketa Gotama hlásal, ako napríklad: ‚Svet je večný,‘ alebo ‚Svet nie je večný,‘ alebo ‚Svet je konečný,‘ alebo ‚Svet je nekonečný,‘ alebo ‚Životná sila je totožná s telom,‘ alebo ‚Životný princíp je jedna vec a telo je iná vec‘, alebo ‚Tathāgata existuje po smrti‘, alebo ‚Tathāgata neexistuje po smrti‘, alebo ‚Tathāgata po smrti existuje aj neexistuje‘, alebo ‚Tathāgata po smrti ani neexistuje, ani neexistuje‘.“

Keď to bolo povedané, pútnik Poṭṭhapāda povedal týmto pútnikom: ‚Páni, ani ja nepoznám žiadne jednoznačné učenie, ktoré by hlásal asketa Gotama – či už ‚svet je večný‘, alebo ‚svet nie je večný‘,... alebo ‚Tathāgata po smrti ani neexistuje, ani neexistuje‘. Avšak asketa Gotama zverejňuje prax, ktorá je skutočná, pravdivá a reálna, zakorenená v povahe Dhammy, zakotvená v princípe Dhammy. Keď zverejňuje prax, ktorá je skutočná, pravdivá a reálna, zakorenená v povahe Dhammy, zakotvená v princípe Dhammy, ako by sa inteligentný človek, akým som ja, nemohol tešiť z toho, čo asketa Gotama výstižne povedal, pretože je to výstižne povedané?“

Príbeh o Citte, synovi cvičiteľa slonov, a o pútnikovi Poṭṭhapádovi.

422. Potom, keď uplynuli dva alebo tri dni, Citta, syn cvičiteľa slonov, a pútnik Poṭṭhapāda sa vybrali k miestu, kde sa nachádzal Blahoslavený. Keď sa priblížili, Citta, syn cvičiteľa slonov, vzdal Blahoslavenému úctu a posadil sa na bok. Pútnik Poṭṭhapāda si však s Blahoslaveným vymenil zdvorilé pozdravy. Po ukončení zdvorilého a pamätného rozhovoru si sadol na bok. Keď sedel na boku, pútnik Poṭṭhapāda povedal Blahoslavenému toto: „Ctihodný pane, v tom čase, krátko po tom, čo Blahoslavený odišiel, tí putujúci mnísi ma zo všetkých strán napádali slovnými údermi a hovorili: ‚Tento ctihodný Poṭṭhapāda sa jednoducho teší z čohokoľvek, čo povie asketa Gotama: „Tak je to, Blahoslavený! Tak je to, Dobrovoľník!“ My však nepoznáme žiadne konkrétne učenie, ktoré by asketa Gotama hlásal, ako napríklad: ‚Svet je večný‘ alebo ‚Svet nie je večný‘, ‚Svet je konečný‘ alebo ‚Svet je nekonečný‘, ‚Životná sila je to isté ako telo‘ alebo ‚Životná sila je jedna vec a telo je iná vec‘, „Tathāgata existuje po smrti,“ alebo „Tathāgata neexistuje po smrti,“ alebo „Tathāgata po smrti existuje aj neexistuje,“ alebo „Tathāgata po smrti ani neexistuje, ani neexistuje.“ Keď to bolo povedané, ctihodný pane, povedal som týmto putovníkom: ‚Páni, ani ja nepoznám žiadne jednoznačné učenie, ktoré by hlásal asketa Gotama – či už ‚svet je večný‘, alebo ‚svet nie je večný‘, … alebo ‚Tathāgata po smrti ani existuje, ani neexistuje‘. Avšak asketa Gotama zverejňuje prax, ktorá je skutočná, pravdivá a reálna, zakorenená v povahe Dhammy, zakotvená v princípe Dhammy. Keď zverejňuje prax, ktorá je skutočná, pravdivá a reálna, zakorenená v povahe Dhammy, zakotvená v princípe Dhammy, ako by sa inteligentný človek, akým som ja, nemohol tešiť z výstižných slov askétu Gotamu, pretože sú výstižné?““

423. ‚Poṭṭhapāda, všetci títo putujúci sú slepí, bez videnia; spomedzi nich si len ty jediný ten, kto má videnie. Poṭṭhapāda, ja som učil a zverejnil jednoznačné učenia; a nejednoznačné učenia, Poṭṭhapāda, som tiež učil a zverejnil.‘

A ktoré, Poṭṭhapāda, sú tie neurčité učenia, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil? ‚Svet je večný,‘ Poṭṭhapāda: toto je neurčité učenie, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil. ‚Svet nie je večný,‘ Poṭṭhapāda: toto je neurčité učenie, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil. ‚Svet je konečný,‘ Poṭṭhapāda… ‚Svet je nekonečný,‘ Poṭṭhapāda… ‚Životná sila je to isté ako telo,‘ Poṭṭhapāda… „Životný princíp je jedna vec a telo je iná vec,“ Poṭṭhapāda… „Tathāgata existuje po smrti,“ Poṭṭhapāda… „Tathāgata neexistuje po smrti,“ Poṭṭhapāda… „Tathāgata po smrti existuje aj neexistuje,“ Poṭṭhapāda… „Tathāgata po smrti ani neexistuje, ani neexistuje,“ Poṭṭhapāda: toto je neurčité učenie, ktoré som ja sám učil a zverejnil.

A prečo, Poṭṭhapāda, som ja tieto neurčité učenia vyučoval a zverejnil? Pretože, Poṭṭhapāda, nie sú spojené s prospechom, nie sú spojené s Dhammou, nie sú základom svätého života. Nevedú k rozčarovaniu, k odpútanosti, k zániku, k pokoju, k priamemu poznaniu, k plnému pochopeniu, k Nibbāne. Preto som tieto neurčité učenia vyučoval a zverejňoval.“

Určité učenia

424. „A ktoré, Poṭṭhapāda, sú tie jednoznačné učenia, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil? ‚Toto je utrpenie,‘ Poṭṭhapāda, je jednoznačné učenie, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil. ‚Toto je pôvod utrpenia,‘ Poṭṭhapāda, je jednoznačné učenie, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil. ‚Toto je zánik utrpenia,‘ Poṭṭhapāda, je jasné učenie, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil. ‚Toto je cesta vedúca k zániku utrpenia,‘ Poṭṭhapāda, je jasné učenie, ktoré som ja sám vyučoval a zverejnil.“

A prečo, Poṭṭhapāda, som tieto jasné učenia vyučoval a zverejnil? Pretože, Poṭṭhapāda, sú spojené s prospechom, sú spojené s Dhammou a sú základom svätého života; vedú k rozčarovaniu, k odpútanosti, k zániku, k mieru, k priamemu poznaniu, k osvietenie, k Nibbāne. Preto som učil a zverejnil tieto konkrétne učenia.

425. „Existujú, Poṭṭhapāda, niektorí askéti a bráhmani, ktorí zastávajú tento názor a hlásajú túto doktrínu: ‚Ja je čisté šťastie a po smrti zostáva nepoškvrnené.‘ Pristúpim k nim a spýtam sa: ‚Je pravda, ctihodní páni, že zastávate tento názor a hlásate túto doktrínu: ‚Ja je po smrti čistým šťastím a nedotknuté‘?“ Keď sa ich takto opýtam, priznajú, že je to tak. Potom im poviem: ‚Ale žijete, ctihodní páni, tak, že poznáte a vidíte svet čistého šťastia?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedia: ‚Nie.‘

Poviem im: ‚Ctihodní páni, vnímate sami seba ako bytosti čistého šťastia aspoň jednu noc, alebo jeden deň, alebo pol noci, alebo pol dňa?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘ Poviem im: ‚Ctihodní páni, viete: ‚Toto je cesta, toto je prax na dosiahnutie sveta čistého šťastia‘?“ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘

Poviem im: ‚Počuli ste, ctihodní páni, hlasy božstiev, ktoré sa zrodili vo svete čistého šťastia, ako hovoria: ‚Cvičíte dobre, páni; cvičíte správne, páni, na dosiahnutie sveta čistého šťastia. Lebo my, páni, keď sme takto cvičili, sme sa znovuzrodili vo svete čistého šťastia‘?“ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘

‚Čo si myslíš, Poṭṭhapāda? V takom prípade by sa tvrdenie tých askétov a bráhmanov nestalo bezdôvodným?‘ ‚Určite, ctihodný pane, v takom prípade by sa tvrdenie tých askétov a bráhmanov skutočne stalo bezdôvodným.‘

426. ‚Predstav si, Poṭṭhapāda, že by nejaký muž povedal: ‚Túžim po najkrajšej žene v tejto krajine a milujem ju.‘ Opýtali by sa ho: ‚Dobrý muž, táto najkrajšia žena v krajine, po ktorej túžiš a ktorú miluješ – vieš, či je to šľachtičná, bráhmanka, dcéra obchodníka alebo dcéra robotníka?‘ Na túto otázku by odpovedal: ‚Nie.‘ Spýtali by sa ho: ‚Dobrý muž, tá najkrajšia žena v krajine, ktorú túžiš a miluješ – vieš, ako sa volá, z akého je rodu, či je vysoká, nízka alebo strednej výšky, či má tmavú, svetlú alebo olivovú pleť, alebo v akej dedine, mestečku či meste žije?‘ Na túto otázku by odpovedal: ‚Nie.‘ Spýtali by sa ho: ‚Dobrý muž, túžiš po niekom a miluješ niekoho, koho nepoznáš ani nevidíš?‘ Keď sa ho takto opýtali, odpovedal: ‚Áno.‘

„Čo si myslíš, Poṭṭhapāda? V takom prípade by sa výpoveď toho muža nestala nepodloženou?“ „Určite, ctihodný pane, v takom prípade by sa tvrdenie toho muža skutočne stalo nepodloženým.“

„Presne tak, Poṭṭhapāda, existujú askéti a bráhmani, ktorí zastávajú tento názor a doktrínu: ‚Ja je čisté šťastie a po smrti je zdravé.‘ Pristúpim k nim a spýtam sa: ‚Je pravda, ctihodní páni, že zastávate tento názor a doktrínu: „Ja je po smrti plné čistého šťastia a zdravé“?‘ Keď sa ich takto opýtam, priznajú, že je to tak. Potom im poviem: ‚Ale žijete, ctihodní páni, tak, že poznáte a vidíte svet čistého šťastia?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘

Poviem im: ‚Ctihodní páni, vnímate sami seba ako bytosti plné čistého šťastia aspoň jednu noc, alebo jeden deň, alebo pol noci, alebo pol dňa?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘ Poviem im: ‚Ctihodní páni, viete: ‚Toto je cesta, toto je prax na dosiahnutie sveta čistého šťastia‘?“ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘

Poviem im: ‚Počuli ste, ctihodní páni, hlasy božstiev, ktoré sa zrodili vo svete čistého šťastia, ako hovoria: ‚Cvičíte dobre, páni; cvičíte správne, páni, na dosiahnutie sveta čistého šťastia. Lebo my, páni, keď sme takto cvičili, sme sa znovuzrodili vo svete čistého šťastia‘?“ Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘

‚Čo si myslíš, Poṭṭhapāda? V takom prípade sa snáď tvrdenie tých askétov a bráhmanov nestáva nepodloženým?‘ ‚Určite, ctihodný pane, v takom prípade sa tvrdenie tých askétov a bráhmanov stáva nepodloženým.‘

427. ‚Predstav si, Poṭṭhapāda, že by nejaký muž postavil na križovatke schodisko, aby vystúpil do paláca. Mohli by mu povedať: ‚Dobrý muž, čo sa týka toho paláca, ku ktorému staviaš schodisko, vieš, či sa ten palác nachádza na východe, juhu, západe alebo severe? Alebo či je vysoký, nízky alebo strednej výšky?“ Keď by sa ho takto opýtali, odpovedal by: ‚Nie.‘ Potom by mu mohli povedať: ‚Dobrý muž, takže staviaš schodisko, aby si vystúpil do paláca, ktorý nepoznáš ani nevidíš?‘ Keď by sa ho takto opýtali, odpovedal by: ‚Áno.‘

„Čo si myslíš, Poṭṭhapāda? V takom prípade sa predsa tvrdenie toho muža stáva nepodloženým?“ „Určite, ctihodný pane, v takom prípade sa tvrdenie toho muža stáva nepodloženým.“

Presne tak, Poṭṭhapāda, k tým askétom a bráhmanom, ktorí takto hovoria a zastávajú tento názor: ‚Ja je po smrti výlučne šťastné a bez chorôb,‘ pristupujem a hovorím: ‚Je pravda, ctihodní páni, že takto hovoríte a zastávate tento názor: ‚Ja je po smrti výlučne šťastné a bez chorôb‘?“ Ak to na takúto otázku priznajú, poviem im: ‚Ale žijete, ctihodní páni, tak, že poznáte a vidíte svet výlučného šťastia?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedia: ‚Nie.‘

“Poviem im: ‚Vnímate sa, ctihodní páni, ako výlučne šťastných aspoň na jednu noc alebo jeden deň, alebo pol noci či pol dňa?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedia: ‚Nie.‘ Poviem im: ‚Poznáte, ctihodní páni, túto cestu, túto prax na dosiahnutie sveta výlučného šťastia?‘ Keď sa ich takto opýtam, odpovedia: ‚Nie.‘

„Poviem im: ‚Počuli ste, ctihodní páni, hlasy božstiev, ktoré sa zrodili vo svete výlučného šťastia, ako hovoria: „Cvičíte dobre, páni, cvičíte správne na dosiahnutie sveta výlučného šťastia; lebo aj my, páni, keď sme takto cvičili, sme sa zrodili vo svete výlučného šťastia“? Keď sa ich takto opýtam, odpovedajú: ‚Nie.‘

„Čo si myslíš, Poṭṭhapāda? V takom prípade sa snáď tvrdenie tých askétov a bráhmanov nestáva nepodloženým?“ „Určite, ctihodný pane, v takom prípade sa tvrdenie tých askétov a bráhmanov skutočne stáva nepodloženým.“

Tri nadobudnutia individuality

428. ‚Poṭṭhapāda, existujú tieto tri nadobudnutia individuality: hrubé nadobudnutie individuality, nadobudnutie individuality vytvorené mysľou a bezformové nadobudnutie individuality. A čo, Poṭṭhapāda, je hrubohmotné nadobudnutie individuality? To, čo má formu, je zložené zo štyroch veľkých prvkov a živí sa pevnou stravou – to je hrubohmotné nadobudnutie individuality. A čo je duševný prejav individuality? To, čo má formu, je vytvorené mysľou, je vybavené všetkými hlavnými i vedľajšími údmi a má nepoškodené zmysly – to je duševný prejav individuality. A čo je bezformový prejav individuality? To, čo je bezformové a tvorené vnímaním – to je bezformový prejav individuality.“

429. ‚Poṭṭhapāda, učím Dhammu s cieľom opustiť hrubé nadobudnutie individuality, aby ste vy, ktorí podľa toho konáte, opustili znečisťujúce vlastnosti, rozvíjali očisťujúce vlastnosti a prebývali tak, že si sami uvedomíte vyšším poznaním, zjavíte a dosiahnete naplnenie a rozšírenie múdrosti už v tomto živote. Možno ti napadne, Poṭṭhapāda: ‚Znečisťujúce vlastnosti budú opustené, očisťujúce vlastnosti budú rásť a človek bude žiť tak, že si sám uvedomí vyššie poznanie, ktoré sa prejaví, a dosiahne naplnenie a rozšírenie múdrosti práve v tomto živote, ale tento spôsob života bude bolestivý.‘ Ale, Poṭṭhapāda, nemalo by sa to tak vnímať. Keď sú znečisťujúce vlastnosti opustené a očisťujúce vlastnosti rastú, a človek prebýva tak, že si sám uvedomil vyššie poznanie, ktoré sa zjavilo, a dosiahol naplnenie a rozšírenie múdrosti práve v tomto živote, bude tam radosť, blaženosť, pokoj, všímavosť, jasné pochopenie a príjemné prebývanie.“

430. ‚Poṭṭhapāda, učím Dhammu s cieľom opustiť mentálne vytvorenú individualitu, aby ste vy, ktorí podľa toho konáte, opustili znečisťujúce vlastnosti, rozvíjali očisťujúce vlastnosti a žili tak, že ste si sami uvedomili vyššie poznanie, ktoré sa zjavilo, a dosiahli naplnenie a rozšírenie múdrosti už v tomto živote. Možno ti napadne, Poṭṭhapāda: ‚Znečisťujúce vlastnosti budú opustené, očisťujúce vlastnosti budú rásť a človek bude žiť tak, že si sám uvedomí vyššie poznanie, ktoré sa prejaví, a dosiahne naplnenie a rozšírenie múdrosti práve v tomto živote, ale tento spôsob života bude bolestivý.‘ Ale, Poṭṭhapāda, nemalo by sa to tak vnímať. Keď sú znečisťujúce vlastnosti opustené a očisťujúce vlastnosti rastú a človek žije tak, že si sám uvedomil vyššie poznanie, ktoré sa zjavilo, a dosiahol naplnenie a rozšírenie múdrosti práve v tomto živote, bude tam radosť, blaženosť, pokoj, všímavosť, jasné pochopenie a príjemný život.“

431. ‚Poṭṭhapāda, učím Dhammu s cieľom zbaviť sa bezformového pripútania k individualite, aby ste vy, ktorí podľa toho konáte, opustili znečisťujúce vlastnosti, posilnili očisťujúce vlastnosti a aby ste už v tomto živote prežili stav, keď si sami prostredníctvom vyššieho poznania uvedomíte, zjavíte a dosiahnete naplnenie a rozšírenie múdrosti. Možno ti napadne, Poṭṭhapāda: ‚Znečisťujúce vlastnosti budú opustené, očisťujúce vlastnosti sa budú zvyšovať a človek bude žiť tak, že už v tomto živote sám pre seba dosiahne vyšším poznaním, zjaví a dosiahne naplnenie a rozšírenie múdrosti, ale toto žitie bude bolestivé.‘ Ale, Poṭṭhapāda, nemalo by sa to tak vnímať. Keď sa znečisťujúce vlastnosti opustia a očisťujúce vlastnosti sa zvýšia a človek bude žiť tak, že už v tomto živote sám pre seba dosiahne vyššie poznanie, zjaví si ho a dosiahne naplnenie a rozšírenie múdrosti, bude v ňom radosť, blaženosť, pokoj, všímavosť, jasné pochopenie a príjemný život.“

432. „Poṭṭhapāda, keby sa nás iní opýtali: ‚Priateľu, čo je to hrubé nadobudnutie individuality, kvôli opusteniu ktorého učíte Dhammu, aby tí, ktorí podľa toho konajú, opustili znečisťujúce vlastnosti, posilnili očisťujúce vlastnosti a žili tak, že už v tomto živote sami pre seba dosiahnu vyššie poznanie, zjavujú a dosiahnu naplnenie a rozšírenie múdrosti?‘ – keby sa nás takto opýtali, odpovedali by sme im takto: ‚Priatelia, toto je tá hrubá príslušnosť k individualite, kvôli opusteniu ktorej učíme Dhammu, aby ste vy, ktorí podľa toho konáte, opustili znečisťujúce vlastnosti, aby sa u vás rozmnožili očisťujúce vlastnosti a aby ste už v tomto živote sami pre seba dosiahli, zjavili a dosiahli naplnenie a rozšírenie múdrosti.‘“

433. ‚Poṭṭhapāda, keby sa nás iní opýtali: ‚Priateľu, čo je to tou mysľou vytvorenou individualitou, ktorej opustenie učíte v Dhamme, aby tí, ktorí podľa toho konajú, opustili znečisťujúce vlastnosti, posilnili očisťujúce vlastnosti a žili tak, že už v tomto živote sami pre seba dosiahnu vyššie poznanie, zjavujú a dosiahnu naplnenie a rozšírenie múdrosti?‘ – keby sa nás takto opýtali, odpovedali by sme im takto: ‚Priatelia, toto je tá mysľou vytvorená individualita, ktorej opustenie učíme v Dhamme, aby ste vy, ktorí podľa toho praktizujete, opustili znečisťujúce vlastnosti, zvýšili očisťujúce vlastnosti a žili tak, že už v tomto živote sami pre seba dosiahnete vyšším poznaním, zjavíte a dosiahnete naplnenie a rozšírenie múdrosti.‘“

434. ‚Poṭṭhapāda, keby sa nás iní opýtali: ‚Priateľu, čo je to bezformové nadobudnutie individuality, na opustenie ktorého učíte Dhammu, aby tí, ktorí podľa toho konajú, opustili znečisťujúce vlastnosti, očisťujúce vlastnosti sa u nich rozmnožili a aby prebývali tak, že už v tomto živote sami pre seba dosiahnu vyšším poznaním, zjavujú a dosiahnu naplnenie a rozšírenie múdrosti?‘ – keby sa nás takto opýtali, odpovedali by sme im takto: ‚Priatelia, toto je to bezformové nadobudnutie individuality, kvôli opusteniu ktorého učíme Dhammu, aby ste vy, ktorí podľa toho praktizujete, opustili znečisťujúce vlastnosti, očisťujúce vlastnosti sa u vás znásobili a vy ste žili tak, že už v tomto živote sami pre seba prostredníctvom vyššieho poznania uvedomíte, zjavíte a dosiahnete naplnenie a rozšírenie múdrosti.‘“

„Čo si myslíš, Poṭṭhapāda? Keď je to tak, neukazuje sa, že moje tvrdenie je opodstatnené?“ „Určite, ctihodný pane, keď je to tak, tvoje tvrdenie sa ukazuje ako opodstatnené.“

435. „Predstav si, Poṭṭhapāda, že by nejaký muž staval rebrík na výstup do paláca, priamo pri jeho úpätí. Mohli by mu povedať: ‚Dobrý človek, ten palác, ku ktorému staviaš rebrík – vieš, či je na východe, juhu, západe alebo severe, alebo či je vysoký, nízky alebo strednej výšky?‘ On by odpovedal: ‚Priatelia, ten istý palác, ku ktorému stavia rebrík – staviam ho priamo pri úpätí toho paláca.‘

„Čo si o tom myslíš, Poṭṭhapāda? Keď je to tak, neukazuje sa, že tvrdenie toho muža je opodstatnené?“ „Určite, ctihodný pane, keď je to tak, tvrdenie toho muža sa ukazuje ako opodstatnené.“

436. ‚Presne tak, Poṭṭhapāda, keby sa nás ostatní takto opýtali: ‚Priatelia, čo je to hrubé nadobudnutie ja… a tak ďalej… čo je to mysľou vytvorené nadobudnutie ja… a tak ďalej… čo je to bezformové vnímanie ja, kvôli opusteniu ktorého učíte Dhammu, aby tí z vás, ktorí podľa toho konajú, opustili svoje znečisťujúce stavy, aby sa u vás rozmnožili očisťujúce stavy a aby ste už v tomto živote sami dosiahli vyšším poznaním naplnenie a hojnosť múdrosti a prebývali tak, že ste ju dosiahli?“ – keby sa nás takto opýtali, odpovedali by sme im takto: ‚Priatelia, toto je to bezformové vnímanie ja, na opustenie ktorého učíme Dhammu, aby ste vy, ktorí podľa toho praktizujete, opustili svoje znečisťujúce stavy, aby sa vaše očisťujúce stavy rozmnožili a aby ste už v tomto živote sami dosiahli vyšším poznaním naplnenie a hojnosť múdrosti a žili tak, že ste ju dosiahli.‘“

Čo si o tom myslíš, Poṭṭhapāda? Keď je to tak, nestáva sa moje tvrdenie opodstatneným?“ „Určite, ctihodný pane, keď je to tak, tvrdenie sa stáva opodstatneným.

437. Keď to bolo povedané, Citta, syn cvičiteľa slonov, povedal Blahoslavenému: ‚Ctihodný pane, v čase, keď existuje hrubohmotné vnímanie ja, v tom čase je vnímanie ja vytvorené mysľou neplatné a bezformové vnímanie ja je neplatné; v tom čase je pravdivé iba hrubohmotné vnímanie ja. Ctihodný pane, v čase, keď existuje mentálne chápanie ja, v tom čase je hrubé chápanie ja neplatné a bezformové chápanie ja je neplatné; v tom čase je pravdivé iba mentálne chápanie ja. Ctihodný pane, v čase, keď existuje bezformové vnímanie ja, v tom čase je hrubé vnímanie ja neplatné a vnímanie ja vytvorené mysľou je neplatné; v tom čase je pravdivé iba bezformové vnímanie ja.“

Citta, v čase, keď existuje hrubé vnímanie ja, nepovažuje sa to za vnímanie ja vytvorené mysľou, ani sa to nepovažuje za bezformové vnímanie ja; v tom čase sa to považuje iba za hrubé vnímanie ja. Citta, v čase, keď dochádza k mentálnemu vnímaniu ja, nepovažuje sa to za hrubé vnímanie ja, ani za bezformové vnímanie ja; v tom čase sa to považuje iba za mentálne vnímanie ja. Citta, v čase, keď dochádza k bezformovému nadobudnutiu ja, nepovažuje sa to za hrubé nadobudnutie ja, ani za nadobudnutie ja vytvorené mysľou; v tom čase sa to považuje iba za bezformové nadobudnutie ja.“

438. ‚Ak by sa ťa, Citta, takto opýtali: „Existoval si v minulosti? Nebol si neexistujúci? Budeš existovať v budúcnosti? Nebudeš neexistujúci? Existuješ teraz? Nie si neexistujúci?“ – keby sa ťa takto opýtali, Citta, ako by si odpovedal?“

‚Ctihodný pane, keby sa ma takto opýtali: ‚Existoval si v minulosti? Nebol si neexistujúci? Budeš existovať v budúcnosti? Nebudeš neexistujúci? Existuješ teraz? Nie si neexistujúci?‘ – keby sa ma takto opýtali, ctihodný pane, odpovedal by som takto: ‚Existoval som v minulosti; nebol som neexistujúci. Budem existovať v budúcnosti; nebudem neexistujúci. Existujem teraz; nie som neexistujúci.“ Ak by sa ma takto opýtali, ctihodný pane, odpovedal by som takto.

„Ale keby sa ťa, Citta, opýtali takto: ‚To nadobudnutie ja, ktoré si mal v minulosti – bolo pravdivé len to tvoje nadobudnutie ja, zatiaľ čo to budúce je neplatné a to súčasné je neplatné? Získanie ja, ktoré budeš mať v budúcnosti – bude len toto tvoje získanie ja skutočné, to minulé neexistujúce, to súčasné neexistujúce? Získanie ja, ktoré máš teraz v prítomnosti – je len toto tvoje získanie ja skutočné, to minulé neexistujúce, to budúce neexistujúce?“ – keby sa ťa takto opýtali, Citta, ako by si odpovedal?“

Ale keby sa ma, ctihodný pane, opýtali takto: ‚Získanie ja, ktoré si mal v minulosti – bolo len toto tvoje získanie ja skutočné, zatiaľ čo to budúce je neexistujúce a to súčasné je neexistujúce? Získanie ja, ktoré budeš mať v budúcnosti – bude len toto tvoje získanie ja skutočné, zatiaľ čo to minulé je neexistujúce a to súčasné je neexistujúce? Získanie ja, ktoré máš teraz v prítomnosti – je len toto tvoje získanie ja skutočné, to minulé je neplatné, to budúce je neplatné?“ – keby sa ma takto opýtali, ctihodný pane, odpovedal by som takto: „Získanie ja, ktoré som mal v minulosti – len toto moje získanie ja bolo v tom čase skutočné; to budúce bolo neplatné, to súčasné bolo neplatné. Získanie ja, ktoré budem mať v budúcnosti – iba toto moje získanie ja bude v tom čase skutočné; to minulé je prázdne, to súčasné je prázdne. Získanie ja, ktoré mám teraz v prítomnosti – iba toto moje získanie ja je skutočné; to minulé je prázdne, to budúce je prázdne.“ Keď by som bol takto opýtaný, ctihodný pane, odpovedal by som takto.“

439. ‚Presne týmto spôsobom, Citta, v čase, keď existuje hrubé nadobudnutie ja, nepovažuje sa to za nadobudnutie ja vytvorené mysľou, ani sa to nepovažuje za bezformové nadobudnutie ja. V tom čase sa to považuje iba za hrubé nadobudnutie ja. Citta, v čase, keď dochádza k mentálnemu nadobudnutiu ja… a tak ďalej… Citta, v čase, keď dochádza k bezformovému nadobudnutiu ja, nepovažuje sa to za hrubé nadobudnutie ja, ani sa to nepovažuje za mentálne nadobudnutie ja; v tom čase sa to považuje iba za bezformové nadobudnutie ja.“

440. „Rovnako ako, Citta, z kravy pochádza mlieko; z mlieka tvaroh; z tvarohu čerstvé maslo; z čerstvého masla ghí; z ghí smotana z ghí. V čase, keď je to mlieko, nepovažuje sa to za tvaroh, ani za čerstvé maslo, ani za ghí, ani za smotanu z ghí; v tom čase sa to považuje iba za mlieko. V čase, keď je to tvaroh… a tak ďalej… keď je to čerstvé maslo… keď je to ghí… keď je to smotana z ghí, nepovažuje sa to za mlieko, ani za tvaroh, ani za čerstvé maslo, ani za ghí; v tom čase sa to považuje iba za smotanu z ghí. Presne týmto spôsobom, Citta, v čase, keď dochádza k hrubému nadobudnutiu ja… a tak ďalej… Citta, v čase, keď dochádza k mentálnemu vnímaniu ja… a tak ďalej… Citta, v čase, keď dochádza k bezformovému vnímaniu ja, nepovažuje sa to za hrubé vnímanie ja, ani za mentálne vnímanie ja; v tom čase sa to považuje iba za bezformové vnímanie ja. Toto, Citta, sú svetské konvencie, svetské výrazy, svetské zvyky, svetské označenia, ktoré Tathāgata používa, bez toho, aby sa ich pridržiaval.“

441. Keď to bolo povedané, pútnik Poṭṭhapāda povedal Blahoslavenému: „Výborne, ctihodný pane! Výborne, ctihodný pane! Rovnako ako, ctihodný pane, niekto môže postaviť na nohy to, čo bolo prevrátené, alebo odhaliť to, čo bolo skryté, alebo ukázať cestu tomu, kto zablúdil, alebo zdvihnúť olejovú lampu v tme s myšlienkou: ‚Tí, čo majú oči, uvidia tvary‘ – rovnako aj Blahoslavený objasnil Dhammu mnohými spôsobmi. Hľadám útočisko u Blahoslaveného, v Dhamme a v Saṅghe mníchov. Nech si ma Blahoslavený zapamätá ako laického nasledovníka, ktorý od dnešného dňa a na celý život hľadá útočisko.“

Ordinácia Citta, syna krotiteľa slonov

442. Vtedy Citta, syn krotiteľa slonov, povedal Blahoslavenému: „Výborne, ctihodný pane! Výborne, ctihodný pane! Rovnako ako, ctihodný pane, človek môže postaviť to, čo bolo prevrátené, alebo odhaliť to, čo bolo skryté, alebo ukázať cestu tomu, kto zablúdil, alebo zdvihnúť olejovú lampu v tme s myšlienkou: ‚Tí, čo majú oči, uvidia tvary,‘ tak aj Dhamma bola Blahoslaveným objasnená mnohými spôsobmi. Hľadám útočisko u Blahoslaveného, v Dhamme a v Saṅghe mníchov. Nech mi je udelené vstupné zasvätenie v prítomnosti Blahoslaveného, nech mi je udelené vyššie zasvätenie.

443. Citta, syn cvičiteľa slonov, prijal vstupné zasvätenie v prítomnosti Blahoslaveného; prijal vyššie zasvätenie. Nedlho po svojom vyššom vysvätení ctihodný Citta, syn cvičiteľa slonov, žijúci osamote, v ústraní, bdelý, horlivý a odhodlaný, nedlho na to sám pre seba – prostredníctvom priameho poznania – v tomto živote dosiahol to neprekonateľné zavŕšenie svätého života, pre ktoré sa členovia kmeňa správne vzdávajú domáceho života a vstupujú do bezdomovectva, a keď ho dosiahol, prebýval v ňom. Vedel: „Zničené je zrodenie, svätý život bol prežitý, čo sa malo urobiť, bolo urobené, pre tento stav bytia už nič viac nie je.“ A ctihodný Citta, syn cvičiteľa slonov, sa stal jedným z arahantov.

„Deviata, Poṭṭhapāda Sutta, je ukončená.“