MN 66 — Prirovnanie o prepelici

6. Rozprava s podobenstvom o prepelici

148. Tak som počul. Raz Blahoslavený pobýval medzi Aṅguttarāpami, v trhovom mestečku Aṅguttarāpov zvanom Āpaṇa. Potom, ráno, sa Blahoslavený obliekol, vzal si misku a vonkajšie rúcho a vošiel do Āpaṇy na žobranie. Keď išiel žobrať do Āpaṇy a vrátil sa z obchôdzky po jedle, priblížil sa k istému lesíku, aby tam strávil deň. Keď vošiel do toho lesíka, posadil sa na úpätí istého stromu, aby tam strávil deň. Aj ctihodný Udāyī sa ráno obliekol, vzal si misku a vonkajšie rúcho a vošiel do Āpaṇy na žobranie. Keď sa vrátil z Āpaṇy po žobraní a po jedle, vybral sa do toho istého lesíka, aby tam strávil deň. Keď vošiel do toho lesíka, posadil sa pod istý strom, aby tam strávil deň. Potom, keď bol ctihodný Udāyī sám v ústraní, v jeho mysli sa zrodila táto úvaha: „Naozaj, Blahoslavený je pre nás tým, kto odstraňuje mnohé bolestivé stavy a prináša mnohé príjemné stavy; naozaj, Blahoslavený je pre nás tým, kto odstraňuje mnohé neprospešné stavy a prináša mnohé prospešné stavy.“ Potom, večer, ctihodný Udāyī vstal zo samoty a pristúpil k Blahoslavenému. Keď pristúpil, vzdal Blahoslavenému úctu a posadil sa na bok.

149. Potom sa ctihodný Udāyī posadil na bok a povedal Blahoslavenému: ‚Ctihodný pane, keď som bol sám v ústraní, napadla ma táto myšlienka: ‚Blahoslavený nám skutočne odstránil mnohé stavy utrpenia; Blahoslavený nám skutočne priniesol mnohé stavy šťastia. Naozaj, Blahoslavený pre nás odstránil mnoho neprospešných stavov; naozaj, Blahoslavený nám priniesol mnoho prospešných stavov.“ Lebo, ctihodný pane, v minulosti sme zvykli jesť večer, ráno a počas dňa v nevhodnom čase. Prišiel čas, ctihodný pane, keď sa Blahoslavený obrátil na mníchov: ‚Poďte, mnísi, zanechajte toto denné jedlo v nevhodnom čase.‘ Vtedy, ctihodný pane, som pocítil zúfalstvo a smútok: ‚Veriaci laici nám počas dňa v nevhodnom čase podávajú lahodné jedlo, a predsa nám Blahoslavený hovorí, aby sme sa ho vzdali, Šťastný nám radí, aby sme sa ho zriekli.‘ Ale, ctihodný pane, z lásky, úcty, hanby a strachu z toho, že by sme ublížili Blahoslavenému, sme sa vzdali toho denného jedla v nevhodnom čase. Vtedy, ctihodný pane, sme jedli len večer a ráno. Prišiel ďalší čas, ctihodný pane, keď sa Blahoslavený obrátil na mníchov: „Poďte, mnísi, zanechajte toto nočné jedlo v nevhodnom čase.“ Vtedy, ctihodný pane, som pocítil zdesenie a smútok: „Blahoslavený nám hovorí, aby sme zanechali aj to jedlo, ktoré sa považuje za chutnejšie z týchto dvoch, a Šťastný nám radí, aby sme sa ho vzdali.““ Raz, ctihodný pane, istý muž získal počas dňa nejakú pochúťku a povedal: „Poďte, odložte to stranou a večer to všetci spoločne zjeme.“ Naozaj, ctihodný pane, akékoľvek lahôdky sa pripravujú, sú všetky určené na noc; len málo z nich je určených na deň. Ale, ctihodný pane, z lásky, úcty, hanby a strachu z toho, že by sme sa voči Blahoslavenému dopustili zla, sme sa vzdali toho nočného jedla v nevhodnom čase. Kedysi, ctihodný pane, mnísi putujúci za almužnou v čiernej tme noci vošli do kanála, spadli do žumpy, preliezli tŕnistý plot, šliapli na spiacu kravu a stretli zlodejov, tých, ktorí už spáchali zločin, aj tých, ktorí ho nespáchali. Jedna žena ich dokonca naviedla na nečestné konanie. Kedysi, ctihodný pane, putoval som za almužnou v čiernej tme noci. Istá žena ma uvidela v záblesku blesku, keď umývala hrniec, a vystrašená zakričala: ‚Beda mi! Prichádza na mňa škriatok!‘ Keď to povedala, povedal som jej: ‚Sestra, nie som škriatok; som mních, ktorý žobrá o almužnu.‘ Ona odpovedala: ‚Nech zomrie tvoj otec, mních! Nech zomrie tvoja matka! Lepšie by pre teba bolo, mníchu, keby ti ostrým mäsiarskym nožom rozrezali brucho, ako aby si v čiernej tme noci putoval za almužnou kvôli svojmu bruchu!“ Keď si na to spomínam, ctihodný pane, myslím si: ‚Naozaj, Blahoslavený pre nás odstránil mnoho stavov utrpenia; naozaj, Blahoslavený nám priniesol mnoho stavov šťastia. Naozaj, Blahoslavený pre nás odstránil mnoho neprospešných stavov; naozaj, Blahoslavený nám priniesol mnoho prospešných stavov.“

150. Podobne, Udāyī, niektorí pošetilí ľudia tu, keď im poviem: ‚Vzdajte sa toho,‘ hovoria: ‚Prečo je tento asketa taký nadmerne prísny v tejto bezvýznamnej, malichernosti?‘ Nevzdajú sa toho a vyvolávajú vo mne a v tých mníchoch, ktorí túžia po výcviku, nevôľu. Pre tých pošetilých ľudí, Udāyī, sa to stáva silným putom, pevným putom, trvalým putom, nezhnitým putom, hrubým kmeňom. Rovnako ako, Udāyī, malá prepelica zviazaná zhnitým popínavým rastlinstvom čelí zabitiu, zotročeniu alebo smrti práve tam. Keby niekto povedal: ‚To, čím táto malá prepelica, spútaná shnilou liánou, hneď na mieste čelí zabitiu, zajatiu alebo smrti – to je pre ňu slabé puto, krehké puto, shnilé puto, bezcenné puto‘ – hovoril by správne, Udāyī?\“ „Nie, ctihodný pane. To, čím táto malá prepelica, spútaná shnilou liánou, hneď na mieste čelí zabitiu, zajatiu alebo smrti – to je pre ňu silné puto, pevné puto, trvalé puto, nehnilé puto, hrubý kmeň.“ „Presne tak, Udāyī, niektorí pošetilí ľudia tu, keď im poviem: ‚Vzdajte sa toho,‘ hovoria: ‚Prečo je tento askéta taký nadmerne prísny v tejto bezvýznamnej, malichernosti?‘ Nevzdajú sa toho a vyvolávajú vo mne a v tých mníchoch, ktorí túžia po duchovnom výcviku, nelibosť. Pre tých pošetilých mužov, Udāyī, sa to stáva silným putom, pevným putom, trvalým putom, nezhnitým putom, hrubým kmeňom.

151. Tu, Udāyī, niektorí členovia kmeňa, keď im poviem: ‚Zanechajte to,‘ hovoria takto: ‚Čo je to za bezvýznamnú, malichernú vec, ktorú treba zanechať, že náš Blahoslavený hovorí o jej zanechaní, že náš Sugata hovorí o jej opustení?‘ Zanechajú práve túto vec a nevyvolávajú voči mne ani voči tým mníchom, ktorí túžia po výcviku, nevôľu. Keď to zanechajú, prebývajú bez úzkosti, s pokorou, žijú z toho, čo im dávajú iní, s mysľou, ktorá sa stala podobnou mysli jeleňa. Pre nich, Udāyī, je to slabé puto, krehké puto, zhnité puto, puto bez sily. Predstav si, Udāyī, že kráľovský slon s klami ako oje voza, dobre stavaný, ušľachtilého plemena, bojovník, by bol zviazaný silnými koženými remeňmi. Stačilo by, keby len trochu ohnul telo, a tie putá by pretrhol a odišiel by, kam by chcel. Teraz, Udāyī, keby niekto povedal: ‚Tie putá, ktorými bol zviazaný kráľov slon s klami ako oje voza, dobre stavaný, ušľachtilého plemena, bojovník, ktoré pretrhol a prelomil len tým, že sa trochu ohnul, a odišiel, kam chcel – pre neho to boli silné putá, pevné putá, trvalé putá, nehnijúce putá, hrubé drevené putá‘ – hovoril by táto osoba správne?“ „Určite nie, ctihodný pane. Tie putá, ktorými bol kráľov slon... a odišiel, kam chcel – pre neho to bolo slabé puto... puto bez sily.“ „Presne tak, Udāyī, niektorí členovia klanu tu, keď im poviem: ‚Zrieknite sa toho,‘ hovoria takto: ‚Čo je to za bezvýznamnú, nepodstatnú vec, ktorú treba opustiť, že náš Blahoslavený hovorí o jej opustení, že náš Sugata hovorí o jej zanechaní?‘ Oni práve túto vec opúšťajú a nevyvolávajú voči mne ani voči tým mníchom, ktorí túžia po cvičení, nevôľu. Keď to opustili, prebývajú bez úzkosti, s pokorou, žijú z toho, čo im dávajú iní, s mysľou, ktorá sa stala podobnou mysli jeleňa. Pre nich, Udāyī, je to slabé puto, krehké puto, zhnité puto, puto bez sily.

152. Predstav si, Udāyī, že je tu človek, ktorý je chudobný, bez majetku a bez prostriedkov. Mohol by mať jedinú chatrč, zchátralú a zničenú, vystavenú vránam, nie najkvalitnejšiu; jedinú posteľ, zchátralú a zničenú, nie najkvalitnejšiu; jediný hrniec so zásobou zŕn, nie najkvalitnejší; a jedinú manželku, nie najkvalitnejšiu. Možno uvidí mnícha v kláštore, s dobre umytými rukami a nohami, ktorý práve zjedol lahodné jedlo, sedí v chladnom tieni a venuje sa vyššiemu duchovnému stavu. Možno mu napadne: ‚Ach, aký príjemný je stav askétov! Ach, aký zdravý je stav pustovníka! Keby som si len mohol oholiť vlasy a bradu, obliecť si okrové rúcho a opustiť rodinný život a stať sa bezdomovcom!“ Nebol by však schopný opustiť svoju jedinú zchátralú chatrč... svoju jedinú manželku... oholiť si vlasy a bradu, obliecť si okrové rúcho a opustiť rodinný život a stať sa bezdomovcom. „A teraz, Udāyī, keby niekto povedal: ‚Tie putá, ktorými je ten človek spútaný, kvôli ktorým nie je schopný opustiť svoju jedinú zchátralú chatrč... a vydať sa na cestu... pre neho sú to slabé okovy, krehké okovy, zhnité okovy, okovy bez sily‘ – hovoril by táto osoba správne?“ „Určite nie, ctihodný pane. Tie putá, ktorými je ten človek zviazaný... pre neho je to silné puto, pevné puto, trvalé puto, nezhnité puto, hrubé drevené puto.“ „Aj tak, Udāyī, niektorí bezcenní ľudia tu, keď im poviem: ‚Opusti toto,‘ hovoria takto: ‚Čo je na tejto bezvýznamnej, nepodstatnej veci? Tento askéta je len príliš pedantný.“ Túto vec nezanechajú a vyvolávajú nevôľu voči mne a voči tým mníchom, ktorí túžia po duchovnom výcviku. Pre nich, Udāyī, sa to stáva silným pútom, pevným pútom, trvalým pútom, nezhnitým pútom, hrubým dreveným pútom.

153. „Napríklad, Udāyi, nejaký hlava rodiny alebo syn hlavy rodiny je bohatý, má veľké bohatstvo a majetok: zbierku mnohých skupín zlatých mincí, zbierku mnohých skupín obilia, zbierku mnohých skupín polí, zbierku mnohých skupín nehnuteľností, zbierku mnohých skupín manželiek, zbierku mnohých skupín mužských otrokov a zbierku mnohých skupín ženských otrokýň. Môže uvidieť mnícha v kláštore, ktorý si dobre umyl ruky a nohy, zjedol lahodné jedlo a sedí v chladnom tieni, ponorený do vyššej mysle. Môže mu napadnúť táto myšlienka: ‚Ó, aký šťastný je stav pustovníka! Ó, aký zdravý je stav pustovníka! Bolo by dobré, keby som si oholil vlasy a bradu, obliekol si okrovú rúcho a opustil rodinný život, aby som sa stal bezdomovcom!“ A bol by schopný vzdať sa svojich mnohých hromád zlatých mincí, mnohých hromád obilia, mnohých hromád polí, mnohých hromád majetkov, mnohých hromád manželiek, mnohých hromád mužských otrokov a mnohých hromád ženských otrokýň, oholil si vlasy a bradu, obliekol si okrovú rúcho a odišiel z rodinného života do bezdomovectva. Teraz, Udāyi, keby niekto povedal: „Putá, ktorými je ten hlava rodiny alebo syn hlavy rodiny zviazaný, sú také, že je schopný vzdať sa svojich mnohých hromád zlatých mincí, mnohých hromád obilia, mnohých hromád polí, mnoho skupín majetkov, mnoho skupín manželiek, mnoho skupín mužských otrokov a mnoho skupín ženských otrokýň, aby si oholil vlasy a bradu, obliekol si rúcho farbené na okrovú farbu a odišiel z rodinného života do bezdomovectva – určite je pre neho táto väzba silná, pevná, neporušiteľná, nezhnitá, ako hrubé drevené okovy!“ – hovoril by táto osoba správne, Udāyi?“ „Nie, ctihodný pane. Putá, ktorými je ten hlava rodiny alebo syn hlavy rodiny zviazaný, sú také, že je schopný vzdať sa svojich mnohých skupín zlatých mincí, mnoho zväzkov obilia, mnoho zväzkov polí, mnoho zväzkov majetkov, mnoho zväzkov manželiek, mnoho zväzkov mužských otrokov a mnoho zväzkov ženských otrokýň, aby si oholil vlasy a bradu, obliekol si okrovú rúcho a odišiel z rodinného života do bezdomovectva – určite je pre neho toto puto bezmocné, slabé, hnijúce a bez podstaty.“ „Presne tak, Udāyi, keď tu niektorým členom kmeňa poviem: ‚Zanechajte toto,‘ oni odpovedajú: ‚Čo je táto bezvýznamná, podradná vec, ktorú treba zanechať, o ktorej Blahoslavený hovorí, že ju treba zanechať, o ktorej Dobrovoľník hovorí, že sa jej treba vzdať?‘ Práve to zanechajú a nevytvárajú voči mne ani voči tým mníchom, ktorí túžia po duchovnom výcviku, žiadnu nevôľu. Keď sa toho vzdali, títo členovia kmeňa žijú bez úzkosti, s vlasmi spustenými nízko, živia sa tým, čo im dávajú iní, s mysľou podobnou mysli jeleňa. Pre nich, Udāyi, je toto puto bezmocné, slabé, hnijúce a bez podstaty.“

154. ‚Udāyi, na svete sa vyskytujú tieto štyri osoby. Ktoré štyri? Tu, Udāyi, istá osoba cvičí v opúšťaní základov existencie, v ich vzdávaní sa. Kým cvičí v opúšťaní a vzdávaní sa základov existencie, napádajú ho myšlienky spojené so základmi existencie. On im podlieha; neopúšťa ich, nerozptyľuje ich, neukončuje ich a nespôsobuje ich zánik. Túto osobu, Udāyi, nazývam ‚spútanou‘, nie ‚nespútanou‘. Z akého dôvodu? Pretože mi je známa rozmanitosť schopností tejto osoby, Udāyi.

„Navyše, Udāyi, istý človek tu praktizuje s cieľom opustiť základy existencie, s cieľom sa ich vzdať. Kým praktizuje s cieľom opustiť a vzdať sa základov existencie, napádajú ho myšlienky spojené so základmi existencie. On s nimi nesúhlasí; opúšťa ich, rozptyľuje ich, ukončuje ich a spôsobuje, že ustanú. Aj túto osobu, Udāyi, nazývam ‚spútanou‘, nie ‚nespútanou‘. Z akého dôvodu? Pretože mi je známa rozmanitosť schopností tejto osoby, Udāyi.

Tu, Udāyi, sa istý človek vydal na cestu k opusteniu pripútaností, k zbaveniu sa pripútaností. Hoci sa vydal na cestu k opusteniu pripútaností a k zbaveniu sa pripútaností, občas ho v dôsledku zlyhania bdelosti napádajú myšlienky spojené s pripútanosťami; pomalé, Udāyi, je vznik bdelosti. Napriek tomu ich rýchlo opúšťa, rozptyľuje, odstraňuje a privádza k neexistencii. Rovnako ako, Udāyi, keby niekto kvapol dve alebo tri kvapky vody na železnú panvicu rozžeravenú celý deň – pomalé, Udāyi, by bolo padanie tých kvapiek. Napriek tomu by sa rýchlo vyčerpali a úplne zmizli. Rovnako tak, Udāyi, tu istá osoba vstúpila na cestu opustenia pripútaností, na cestu vzdania sa pripútaností. Hoci vstúpila na cestu opustenia pripútaností a vzdania sa pripútaností, občas, v dôsledku zlyhania všímavosti, ju napádajú myšlienky spojené s pripútanosťami; pomalé, Udāyi, je vznik všímavosti. Napriek tomu ich rýchlo opúšťa, rozptyľuje, odstraňuje a privádza do neexistencie. Aj túto osobu, Udāyi, nazývam ‚spojenou‘, nie ‚nespojenou‘. Z akého dôvodu? Pretože mi je známa rozmanitosť schopností tejto osoby, Udāyi.

Tu, Udāyi, istý človek, keď takto spoznal: ‚Pripútanosť je koreňom utrpenia,‘ stáva sa bez pripútanosti, oslobodený v zničení pripútanosti. Túto osobu, Udāyi, nazývam ‚nespojenou‘, nie ‚spojenou‘. Z akého dôvodu? Pretože mi je známa rozmanitosť schopností tejto osoby, Udāyi. Toto, Udāyi, sú štyri osoby, ktoré existujú a nachádzajú sa vo svete.

155. Udāyi, existuje týchto päť druhov zmyslového potešenia. Ktorých päť? Podoby vnímané okom – žiaduce, príjemné, lahodné, krásne, spojené so zmyslovou túžbou a lákavé; zvuky vnímané uchom… vône vnímané nosom… chute vnímané jazykom… hmatateľné predmety vnímané telom – žiaduce, príjemné, lahodné, krásne, spojené so zmyslovou túžbou a lákavé. Toto, Udāyi, sú päť zložiek zmyslového potešenia. Potěšenie a radosť, ktoré vznikajú v závislosti na týchto piatich zložkách zmyslového potešenia – to sa nazýva zmyslové potešenie, nečisté potešenie, potešenie obyčajného človeka, nešľachetné potešenie. Nemalo by sa po ňom túžiť, nemalo by sa rozvíjať, nemalo by sa pestovať. Hovorím, že človek by sa mal tohto potešenia báť.

156. Tu, Udāyi, mních, úplne oddelený od zmyslových rozkoší… vstupuje a prebýva v prvom džhánovi. S utíšením sústredeného a udržovaného myslenia… vstupuje a prebýva v druhom džhánovi. S odznievaním blaženosti… vstupuje a prebýva v treťom džhánovi. So zanechaním rozkoše… vstupuje a prebýva vo štvrtom džhánovi. Toto sa nazýva potešenie z odriekania, potešenie z odlúčenia, potešenie z pokoja, potešenie z prebudenia. Malo by sa o to usilovať, rozvíjať to a kultivovať. Hovorím: ‚Človek by sa nemal báť tohto potešenia.‘

Tu, Udāyi, mních, úplne odlúčený od zmyslových pôžitkov… vstupuje a prebýva v prvom džhánovi; toto, Udāyi, nazývam nepokojným stavom. A čo je v ňom nepokojné? Skutočnosť, že v ňom neprestali sústredené a udržované myšlienky – to je to, čo je v ňom nepokojné. Tu, Udāyi, mních, keď utíši sústredené a udržované myšlienky… vstúpi do druhého džhánu a zotrvá v ňom; aj toto, Udāyi, nazývam nepokojným stavom. A čo je v ňom nepokojné? Skutočnosť, že v ňom neprestali blaženosť a potešenie – to je to, čo je v ňom nepokojné. Tu, Udāyi, mních, keď v ňom pominie blaženosť… vstúpi do tretieho džhánu a zotrvá v ňom; aj toto, Udāyi, nazývam nepokojným stavom. A čo je v ňom nepokojné? Skutočnosť, že potešenie z vyrovnanosti v ňom neprestalo – to je to, čo je v ňom nepokojné. Tu, Udāyi, mních, keď sa vzdá potešenia… vstúpi do štvrtého džhánu a zotrvá v ňom; toto, Udāyi, nazývam stavom bez nepokoja.

Tu, Udāyi, mních, úplne oddelený od zmyslových pôžitkov… vstupuje do prvého džhánu a prebýva v ňom. Toto, Udāyi, vyhlasujem za ‚nedostatočné‘. Vyhlasujem: ‚Opusti to.‘ Vyhlasujem: ‚Prekroč to.‘ A aký je spôsob, ako to prekonať? Tu, Udāyi, mních, keď utíši sústredené a trvalé myslenie… vstúpi do druhého džhánu a prebýva v ňom. Toto je spôsob, ako to prekonať. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem za ‚nedostatočné‘. Vyhlasujem: ‚Opusti to.‘ Vyhlasujem: ‚Prekroč to.‘ A aký je spôsob, ako to prekonať? Tu, Udāyi, mních, keď v ňom pominie blaženosť… vstúpi do tretieho džhánu a zotrvá v ňom. To je spôsob, ako to prekonať. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem za „nedostatočné“. Vyhlasujem: „Opusti to.“ Vyhlasujem: „Prekroč to.“ A aký je spôsob, ako to prekonať? Tu, Udāyi, mních, keď sa vzdá potešenia… vstúpi do štvrtého džhánu a zotrvá v ňom. To je spôsob, ako to prekonať. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem za „nedostatočné“. Vyhlasujem: „Opusti to.“ Vyhlasujem: „Prekroč to.“ A aký je spôsob, ako to prekonať? Tu, Udāyi, mních tým, že úplne prekročí vnímania formy, so zánikom vnímaní odporu, tým, že nevenuje pozornosť vnímaniam rozmanitosti, meditujúc: „Priestor je nekonečný,“ vstúpi a prebýva v sfére nekonečného priestoru. To je spôsob, ako to prekročiť. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem, že „nie je dostatočné“. Vyhlasujem: „Opusti to.“ Vyhlasujem: „Prekroč to.“ A aký je spôsob, ako to prekročiť? Tu, Udāyi, mních tým, že úplne prekročí sféru nekonečného priestoru a medituje: „Vedomie je nekonečné,“ vstúpi do sféry nekonečného vedomia a zotrvá v nej. To je spôsob, ako to prekročiť. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem za „nedostatočné“. Vyhlasujem: „Opusti to.“ Vyhlasujem: „Prekroč to.“ A aký je spôsob, ako to prekročiť? Tu, Udāyi, mních, keď úplne prekročí sféru nekonečného vedomia a medituje: „Nie je nič,“ vstúpi do sféry ničoty a zotrvá v nej. To je spôsob, ako to prekročiť. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem za „nedostatočné“. Vyhlasujem: „Opusti to.“ Vyhlasujem: „Prekroč to.“ A aký je spôsob, ako to prekročiť? Tu, Udāyi, mních tým, že úplne prekročí sféru ničoty, vstúpi a prebýva v sfére ani vnímania, ani nevnímania. To je spôsob, ako to prekročiť. Aj toto, Udāyi, vyhlasujem za „nedostatočné“. Vyhlasujem: „Opusti to.“ Vyhlasujem: „Prekroč to.“ A aký je spôsob, ako to prekročiť? Tu, Udāyi, mních tým, že úplne prekročí sféru ani vnímania, ani nevnímania, vstúpi a prebýva v zániku vnímania a pocitu. To je spôsob, ako to prekonať. Takto, Udāyi, vyhlasujem opustenie dokonca aj sféry ani vnímania, ani nevnímania. Vidíš, Udāyi, nejaké puto, jemné alebo hrubé, ktorého opustenie nevyhlasujem?“ „Naozaj nie, ctihodný pane.“

Takto povedal Blahoslavený. Ctihodný Udāyī sa potešil a radoval sa z Blahoslaveného výroku.

„Sutta Laṭukikopama, šiesta, je ukončená.“